.národná rada Slovenskej republiky, „vedomá si dôležitosti hodnôt pozitívneho vlastenectva, národnej identity, štátnej suverenity a zvrchovanosti, rozvoja kultúrnych a duchovných tradícií a ich podpory zo strany štátu“ sa uzniesla na tom, že od prvého apríla bude každý pondelok ráno na všetkých štátnych základných, stredných i vysokých školách znieť štátna hymna, triedy a učebne budú povinne vyzdobené štátnym znakom, zástavou, textom hymny, ako aj preambulou slovenskej Ústavy. Do osnov sa má zapracovať aj povinná výchova k vlastenectvu.
Nejde však len o školy. Hymna sa bude hrať na všetkých športových zápasoch, ktoré organizujú národné športové zväzy, pred rokovaním NRSR i župných parlamentov, ako aj na začiatku zasadaní obecného či mestského zastupiteľstva. Každý úradník, ktorý nastúpi do štátnej služby, bude musieť povinne sľúbiť vernosť Slovenskej republike. Verejnoprávne médiá majú v deň štátneho sviatku odvysielať program, ktorý súvisí so sviatkom.
.opoziční alibisti
O tom, že toto povinné, zákonom nanútené vlastenectvo, nikoho k pozitívnym citom ku krajine či štátu nenaplní a môže akurát tak znechutiť tých, ktorí sa za vlastencov napriek všetkému považujú, bolo napísané už dosť. Zákon, našťastie, neukladá nijaké sankcie, takže jeho dodržiavanie či nedodržiavanie je skôr na uvážení riaditeľov škôl.
Možno dôležitejšie ako hlúpy, bezzubý a zbytočný zákon je však to, ako sa k nemu postavili poslanci. Od tých koaličných netreba čakať nič dobré, ale takú mieru konformity a zbabelosti zo strany opozície nečakal hádam nikto. Parlamentom prešiel vlastenecký zákon pomerne hladko. Z prítomných 122 poslancov hlasovalo 110. Sedemdesiatsedem (zo SNS, HZDS a Smeru) návrh podporilo, 12 (najmä z KDH) sa hlasovania zdržalo, 12 (najmä z SDKÚ) nehlasovalo a len 21 (celý klub SMK a nezaradení poslanci Bugár, Simon, Nagy, Palko, Mikloško a Minárik) bolo proti.
Čo si o tom myslieť? Nechceli si opoziční poslanci z KDH a SDKÚ proti sebe poštvať „národne cítiacich“ voličov? Ale veď tí ich aj tak nevolia. Nechceli, aby na nich raz v budúcnosti zase pokrikovali „národne orientovaní“ politici, že boli proti národu? Ale veď tí to budú robiť aj tak.
.vlastenecká ideológia
SNS tak môže úspech zákona, ktorý na rokovanie parlamentu predložili Ján Slota a Rafael Rafaj, právom považovať za svoje veľké víťazstvo. „A bude ich viac,“ povedala podľa agentúrnej správy po hlasovaní prvá podpredsedníčka strany Anna Belousovová. Podľa podpredsedníčky „Smer-SD nebolo treba príliš presviedčať, už na začiatku deklarovali, že sú ochotní to podporiť, ale aj kompromisy pomohli.“ Ako dodala, „život aj politika je umenie kompromisu. Myslím si, že tento zákon nie je len sns-ácky. Ak ideme do podstaty, je to zákon o vlastenectve a na to si nemôže robiť patent žiadna politická strana.“
Hoci prvý článok Ústavy (áno, tej Ústavy, ktorej preambula má visieť v každej triede) hovorí, že „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo“, podľa Anny Belousovovej štát musí aktívne podporovať ideológiu, ktorou je „vlastenectvo ako pozitívny cit“.
Ako si dešifrovať Belousovovej slová a najmä vyhrážku „a bude ich viac?“ Zrejme tak, že sa nič nezmení a SNS bude pokračovať v tom, čo robila celých dvadsať rokov: hlúpe a zlé veci.
.národ a neposlušnosť
Slovenská národná strana sa nemohla zrodiť v lepšom čase. Keď ju 7. marca 1990 zaregistrovalo ministerstvo vnútra, už bolo všetko vybojované a zrazu sa mohli ozvať aj národne orientovaní voliči. Dávali to aj patrične najavo. V krajine zúrila pomlčková vojna a ako huby po daždi sa začali rodiť nacionalistické subjekty – Slovenská ľudová strana, ktorá sa otvorene hlásila k HSĽS či obskúrne Hnutie za oslobodenie Slovenska.
SNS, ktorá, mierne povedané, prevzala značku ctihodnej historickej strany, ktorá vznikla v roku 1871, vstúpila do politického života ako vyhranená radikálna strana a žiadala prijať zákon o slovenčine ako štátnom a úradnom jazyku bez výnimky, vlastnú slovenskú zahraničnú politiku, vojsko i zahraničný obchod. Hoci ešte pred voľbami v roku 1990 sa v jednom článku programového vyhlásenia strany spomínali aj konfederalistické ciele, v kampani už dominoval dôraz na národné sebaurčenie.
Už vo svojich začiatkoch strana okrem nacionalistických cieľov zaujala aj vystupovaním svojich predstaviteľov. Jej vtedajší predseda Víťazoslav Moric napríklad v októbri 1990 pri záverečnom schvaľovaní vládneho návrhu jazykového zákona spochybnil legitimitu parlamentu a vlády, a dokonca vyzval, v prípade prijatia zákona, na občiansku neposlušnosť.
Po voľbách v roku 1992 sa SNS ocitla v pozícii neformálneho spojenca víťaza volieb HZDS. V priebehu druhej polovice roka sa realizoval kľúčový cieľ strany – nezávislosť. Otázku, ako politicky prežiť zánik federácie, sa pokúsil vyriešiť jej vtedajší predseda Ľudovít Černák, ktorý deklaroval „konzervatívno-liberálnu“ pozíciu strany, ktorá však dlho nevydržala a strana sa opäť a definitívne priklonila k radikálnemu nacionálnemu programu.
.(skoro) všetko zle
Kampaň pred predčasnými voľbami v roku 1994 nemohla nechať nikoho na pochybách, čo od SNS čakať. Nové, slotovské vedenie stavilo na jednoduchý nacionalistický tón, orientovalo sa na slovensko-maďarské vzťahy, odmietalo menšinové školstvo a rozvíjalo sprisahanecké teórie o chystanom obnovení Československa.
SNS spolu so Združením robotníkov Slovenska sekundovala HZDS pri hanebnej parlamentnej „noci dlhých nožov“ a získala dve ministerstvá: obrany a školstva. Hoci minister Sitek formálne presadzoval vstup do NATO, SNS presadzovala neutralitu. Ministerka Slavkovská sa zase pokúšala zaviesť v školách s vyučovacím jazykom maďarským dvojjazyčné vyučovanie.
Vo výpočte „úspechov“ SNS, ktorými sa strana prezentovala pred voľbami v roku 1998, bolo zrušenie vydávania dvojjazyčných vysvedčení maďarským žiakom či neotvorenie pedagogickej kombinácie slovenský jazyk – maďarský jazyk na UKF v Nitre, alebo tvrdý postup voči pokusom zriadiť maďarskú univerzitu.
Omnoho horšie však bolo to, čo SNS celé štyri roky tretej Mečiarovej vlády tolerovala: netransparentná privatizácia, útoky na prezidenta Kováča, zavlečenie jeho syna, vraždu Roberta Remiáša, vylúčenie poslanca Gauliedera z parlamentu, zmarené referendum a premenu Slovenska na čiernu dieru uprostred Európy. Celkom príznačne veľkú koaličnú krízu SNS vyvolala v roku 1996 kvôli zmenám vo vedení štátom ovládanej Slovenskej poisťovne.
Ak sa vôbec v súvislosti s pôsobením SNS v slovenskej politike dá hovoriť o nejakých pozitívach, boli nimi, paradoxne, vnútrostranícke trenice. Dôležitý bol odchod černákovského krídla strany, ktoré v roku 1994 založilo Národno-demokratickú stranu a v roku 1998 aspoň čiastočne pomohlo k definitívnemu zvrhnutiu Mečiara.
Druhou podstatnou udalosťou bolo rozštiepenie strany v roku 2001 na Slovenskú národnú stranu a Pravú slovenskú národnú stranu, vďaka čomu sa ani jedna z nich nedostala do parlamentu a umožnila vznik druhej Dzurindovej vlády.
Čo nasledovalo po tom, ako sa skončila, čítame každý deň v novinách.
.dvadsať rokov
Vlastenecký zákon zapadá do dvadsaťročnej línie SNS. Nacionalistická, xenofóbna a konšpiračná rétorika prekryje všetky škandály súvisiace so štátnym majetkom, ktoré SNS práve „spravuje“, vždy si nájde svojich pár percent obdivovateľov, a preto bude pokračovať.
Možno ešte horšie to vyzerá so stranami, ktoré stoja voči takej rétorike akože v opozícii. Kým v roku 1992 mali poslanci KDH pri hlasovaní silu odmietnuť Ústavu Slovenskej republiky, dnes sa už aj pri podstatne menej dôležitom zákone dokážu len zdržať hlasovania. SDKÚ, ktoré sa neprezentovalo, na tom nie je o nič lepšie.
Otázka znie: Ak sa raz dnešná opozícia dostane k moci, či vôbec s vlasteneckým, ale aj tlačovým a ďalšími zákonmi niečo urobí? Minulotýždňové hlasovanie ukázalo, že asi nie.
Nejde však len o školy. Hymna sa bude hrať na všetkých športových zápasoch, ktoré organizujú národné športové zväzy, pred rokovaním NRSR i župných parlamentov, ako aj na začiatku zasadaní obecného či mestského zastupiteľstva. Každý úradník, ktorý nastúpi do štátnej služby, bude musieť povinne sľúbiť vernosť Slovenskej republike. Verejnoprávne médiá majú v deň štátneho sviatku odvysielať program, ktorý súvisí so sviatkom.
.opoziční alibisti
O tom, že toto povinné, zákonom nanútené vlastenectvo, nikoho k pozitívnym citom ku krajine či štátu nenaplní a môže akurát tak znechutiť tých, ktorí sa za vlastencov napriek všetkému považujú, bolo napísané už dosť. Zákon, našťastie, neukladá nijaké sankcie, takže jeho dodržiavanie či nedodržiavanie je skôr na uvážení riaditeľov škôl.
Možno dôležitejšie ako hlúpy, bezzubý a zbytočný zákon je však to, ako sa k nemu postavili poslanci. Od tých koaličných netreba čakať nič dobré, ale takú mieru konformity a zbabelosti zo strany opozície nečakal hádam nikto. Parlamentom prešiel vlastenecký zákon pomerne hladko. Z prítomných 122 poslancov hlasovalo 110. Sedemdesiatsedem (zo SNS, HZDS a Smeru) návrh podporilo, 12 (najmä z KDH) sa hlasovania zdržalo, 12 (najmä z SDKÚ) nehlasovalo a len 21 (celý klub SMK a nezaradení poslanci Bugár, Simon, Nagy, Palko, Mikloško a Minárik) bolo proti.
Čo si o tom myslieť? Nechceli si opoziční poslanci z KDH a SDKÚ proti sebe poštvať „národne cítiacich“ voličov? Ale veď tí ich aj tak nevolia. Nechceli, aby na nich raz v budúcnosti zase pokrikovali „národne orientovaní“ politici, že boli proti národu? Ale veď tí to budú robiť aj tak.
.vlastenecká ideológia
SNS tak môže úspech zákona, ktorý na rokovanie parlamentu predložili Ján Slota a Rafael Rafaj, právom považovať za svoje veľké víťazstvo. „A bude ich viac,“ povedala podľa agentúrnej správy po hlasovaní prvá podpredsedníčka strany Anna Belousovová. Podľa podpredsedníčky „Smer-SD nebolo treba príliš presviedčať, už na začiatku deklarovali, že sú ochotní to podporiť, ale aj kompromisy pomohli.“ Ako dodala, „život aj politika je umenie kompromisu. Myslím si, že tento zákon nie je len sns-ácky. Ak ideme do podstaty, je to zákon o vlastenectve a na to si nemôže robiť patent žiadna politická strana.“
Hoci prvý článok Ústavy (áno, tej Ústavy, ktorej preambula má visieť v každej triede) hovorí, že „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo“, podľa Anny Belousovovej štát musí aktívne podporovať ideológiu, ktorou je „vlastenectvo ako pozitívny cit“.
Ako si dešifrovať Belousovovej slová a najmä vyhrážku „a bude ich viac?“ Zrejme tak, že sa nič nezmení a SNS bude pokračovať v tom, čo robila celých dvadsať rokov: hlúpe a zlé veci.
.národ a neposlušnosť
Slovenská národná strana sa nemohla zrodiť v lepšom čase. Keď ju 7. marca 1990 zaregistrovalo ministerstvo vnútra, už bolo všetko vybojované a zrazu sa mohli ozvať aj národne orientovaní voliči. Dávali to aj patrične najavo. V krajine zúrila pomlčková vojna a ako huby po daždi sa začali rodiť nacionalistické subjekty – Slovenská ľudová strana, ktorá sa otvorene hlásila k HSĽS či obskúrne Hnutie za oslobodenie Slovenska.
SNS, ktorá, mierne povedané, prevzala značku ctihodnej historickej strany, ktorá vznikla v roku 1871, vstúpila do politického života ako vyhranená radikálna strana a žiadala prijať zákon o slovenčine ako štátnom a úradnom jazyku bez výnimky, vlastnú slovenskú zahraničnú politiku, vojsko i zahraničný obchod. Hoci ešte pred voľbami v roku 1990 sa v jednom článku programového vyhlásenia strany spomínali aj konfederalistické ciele, v kampani už dominoval dôraz na národné sebaurčenie.
Už vo svojich začiatkoch strana okrem nacionalistických cieľov zaujala aj vystupovaním svojich predstaviteľov. Jej vtedajší predseda Víťazoslav Moric napríklad v októbri 1990 pri záverečnom schvaľovaní vládneho návrhu jazykového zákona spochybnil legitimitu parlamentu a vlády, a dokonca vyzval, v prípade prijatia zákona, na občiansku neposlušnosť.
Po voľbách v roku 1992 sa SNS ocitla v pozícii neformálneho spojenca víťaza volieb HZDS. V priebehu druhej polovice roka sa realizoval kľúčový cieľ strany – nezávislosť. Otázku, ako politicky prežiť zánik federácie, sa pokúsil vyriešiť jej vtedajší predseda Ľudovít Černák, ktorý deklaroval „konzervatívno-liberálnu“ pozíciu strany, ktorá však dlho nevydržala a strana sa opäť a definitívne priklonila k radikálnemu nacionálnemu programu.
.(skoro) všetko zle
Kampaň pred predčasnými voľbami v roku 1994 nemohla nechať nikoho na pochybách, čo od SNS čakať. Nové, slotovské vedenie stavilo na jednoduchý nacionalistický tón, orientovalo sa na slovensko-maďarské vzťahy, odmietalo menšinové školstvo a rozvíjalo sprisahanecké teórie o chystanom obnovení Československa.
SNS spolu so Združením robotníkov Slovenska sekundovala HZDS pri hanebnej parlamentnej „noci dlhých nožov“ a získala dve ministerstvá: obrany a školstva. Hoci minister Sitek formálne presadzoval vstup do NATO, SNS presadzovala neutralitu. Ministerka Slavkovská sa zase pokúšala zaviesť v školách s vyučovacím jazykom maďarským dvojjazyčné vyučovanie.
Vo výpočte „úspechov“ SNS, ktorými sa strana prezentovala pred voľbami v roku 1998, bolo zrušenie vydávania dvojjazyčných vysvedčení maďarským žiakom či neotvorenie pedagogickej kombinácie slovenský jazyk – maďarský jazyk na UKF v Nitre, alebo tvrdý postup voči pokusom zriadiť maďarskú univerzitu.
Omnoho horšie však bolo to, čo SNS celé štyri roky tretej Mečiarovej vlády tolerovala: netransparentná privatizácia, útoky na prezidenta Kováča, zavlečenie jeho syna, vraždu Roberta Remiáša, vylúčenie poslanca Gauliedera z parlamentu, zmarené referendum a premenu Slovenska na čiernu dieru uprostred Európy. Celkom príznačne veľkú koaličnú krízu SNS vyvolala v roku 1996 kvôli zmenám vo vedení štátom ovládanej Slovenskej poisťovne.
Ak sa vôbec v súvislosti s pôsobením SNS v slovenskej politike dá hovoriť o nejakých pozitívach, boli nimi, paradoxne, vnútrostranícke trenice. Dôležitý bol odchod černákovského krídla strany, ktoré v roku 1994 založilo Národno-demokratickú stranu a v roku 1998 aspoň čiastočne pomohlo k definitívnemu zvrhnutiu Mečiara.
Druhou podstatnou udalosťou bolo rozštiepenie strany v roku 2001 na Slovenskú národnú stranu a Pravú slovenskú národnú stranu, vďaka čomu sa ani jedna z nich nedostala do parlamentu a umožnila vznik druhej Dzurindovej vlády.
Čo nasledovalo po tom, ako sa skončila, čítame každý deň v novinách.
.dvadsať rokov
Vlastenecký zákon zapadá do dvadsaťročnej línie SNS. Nacionalistická, xenofóbna a konšpiračná rétorika prekryje všetky škandály súvisiace so štátnym majetkom, ktoré SNS práve „spravuje“, vždy si nájde svojich pár percent obdivovateľov, a preto bude pokračovať.
Možno ešte horšie to vyzerá so stranami, ktoré stoja voči takej rétorike akože v opozícii. Kým v roku 1992 mali poslanci KDH pri hlasovaní silu odmietnuť Ústavu Slovenskej republiky, dnes sa už aj pri podstatne menej dôležitom zákone dokážu len zdržať hlasovania. SDKÚ, ktoré sa neprezentovalo, na tom nie je o nič lepšie.
Otázka znie: Ak sa raz dnešná opozícia dostane k moci, či vôbec s vlasteneckým, ale aj tlačovým a ďalšími zákonmi niečo urobí? Minulotýždňové hlasovanie ukázalo, že asi nie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.