V novom filme Prežijú len milenci sa režisér Jim Jarmusch cez upírsky pár vyjadruje k súčasnému svetu.

Za divočinou netreba v Ekvádore chodiť ďaleko. Je to malá krajina a všetko je blízko. Ja som si odskočila do Amazonského pralesa v rezervácii Yasuni. Ekvádor patrí medzi 17 biologicky najrozmanitejších krajín sveta. Doba ľadová tu nezničila niektoré rastliny a mikroorganizmy, ktoré majú pre svet veľkú hodnotu. Práve s týmto bohatstvom vedia narábať aj šamani kmeňa Waorani. Tí sa s civilizáciou dostali do styku ako posledný kmeň až v roku 1950, keď sa jedno dievčatko z pralesa dostalo do civilizácie a opísalo, ako žijú. Ešte aj ostatné indiánske kmene uznávajú ich bojové taktiky.

Až dozrieme, nazvali ste, milý Majstre, Vašu prvú básnickú zbierku, v roku 1956. Zostali mi v pamäti Rakvy z Vietnamu, „Pardonnez-moi, Monsieur le Ministre... / Dvoch synov mám. / Či vlastne mal som./ Z jedného rakva ostala. / Som ako starý, ošarpaný céder. /Hrozne ma búrka rozčesla. / Čo prosím? / Stručne? /Otcovskú bolesť, pán minister, / nemožno vtesnať do hesla.“ A ešte mnohé iné, milý Majster Rúfus, zostávajú v duši mojej generácie ako živičné kvapôčky na hrčavom kmeni...

Nazvať zlo nulovou empatiou sa mi zdá strašné. Baron Cohen redukuje zlo na empatiu, hoci kdesi v základe existuje nesmierne, nemerateľné, ako by povedal Goethe inkomensurabilné zlo. Neviem o ňom myslieť. Je zraňujúce, pri dotyku s ním tŕpne celé telo. Keď som bol vo veku, v ktorom môj starý otec zahynul v Osvienčime, pokúsil som sa vžiť do toho, čo cítil. Niežeby som si to nevedel predstaviť, existuje napokon množstvo svedectiev, ale vymykalo sa to mojej telesnej predstavivosti a vyvolávalo to vo mne nekonečnú bázeň.

Medzi to najcennejšie, čo som ako dieťa vlastnila, patrila zbierka kníh sci-fi literatúry. Prevracanie stránok týchto knižiek zaplnilo dlhé hodiny môjho života, vďaka nim som mohla spoznať iné svety a – keď som chcela – unikať tak z plochej reality. Mojej sestre sa najviac páčili príbehy o ďalekých planétach, vesmírnych lodiach a mimozemských civilizáciách. Ja som preferovala fantastické príbehy, ktoré pôsobili realistickejšie, pri ktorých som cítila, že sa môžu niekedy stať. Medzi moje obľúbené témy tak napríklad patrili cesty v čase, vedci manipulujúci s genetikou, oživené stvorenia z dávnych dôb.

To, že sa niekde vysielajú len cenzúrované alebo tendenčné správy, je aj v dnešnej dobe ešte stále bežné. Ale že obyvatelia danej krajiny o tom nevedia, tak to je už niečo! Za komunizmu moji rodičia vedeli, že v novinách sa nič nedočítajú. Správam sa každý normálny človek trpko smial a všetci, čo sa chceli niečo dozvedieť, naladili si Slobodnú Európu. Aspoň tak si pamätám svoje detstvo – nosila som traky VPN a keď mi moja najlepšia kamarátka povedala, že jej rodičia sú komunisti, tak som ju začala ako 6-ročná presviedčať, že je to zlé.

Otužilcov som vždy obdivoval a vravel som si, že by som to rád skúsil, ale zároveň som predpokladal, že to chce nejakú špeciálnu prípravu a tréning. Tak som sa otužoval aspoň tak, že na konci každej sprchy som si ju dal studenú. Nie dlho, ale aspoň takú pol minútu, minútu.

Ako prokurátorka riešila najťažšie mafiánske kauzy. Hoci sa jej vyhrážali zabitím, o svojej práci dokáže s nadšením hovoriť celé hodiny. Napriek tomu po štyridsiatich rokoch znechutená odchádza. Eva Mišíková.

Americká federálna vláda opäť funguje, na úľavu však nie je čas. Hlboké rozpory na politickej scéne sa ukázali vo veľmi neestetickej nahote. Obamacare štartuje od 1. októbra a ešte stále nenaštartovala. Hlavné politické strany sa škriepia a voliči ich majú plné zuby.

Nie sú doby minulé ako doby minulé. Zistila som, že Rusko sa mi páči iba vtedy, keď si ho predstavujem za jeho imperiálnych čias. Za posledné dva týždne som vzhliadla dva dôležité ruské filmy. Moskva slzám neverí a Barber of Sibiria (neviem, aký bol slovenský preklad). Kým ten prvý zobrazoval Moskvu a vzťahy v nej počas socializmu, ten druhý zakreslil do mojej sivej moskovskej mapy neuveriteľne krásny obraz. Toto je Rusko, ktoré sa mi páči.