Nedávno sa mi dostala do rúk kniha nahrávok britskej a americkej tajnej služby, ktoré vznikli odposluchmi rozhovorov nemeckých vojakov v zajateckých táboroch počas druhej svetovej vojny (Neitzel, S., Welzer, H.: Vojáci. Protokoly o boji, zabíjení a umírání. Academia, Praha 2014). O čom si rozprávali? Napríklad:„Shazovat bomby se pro mě stalo potřebou. To tě tak zasvrbí, skvělý pocit. Skoro stejně tak dobrý, jako někoho odprásknout.“ (Nadporučík luftwaffe, 17. 7. 1940, s. 85).

Akurát čítam o štúdii, ktorá zistila, že človek dosahuje svoj fyzický aj mentálny vrchol vo veku 24 rokov. Úžasné! Miestne médiá publikujú články o tom, ako zakryť šediny pri hľadaní práce a čo si pri tom obliecť, ako hovoriť. Mladí jednoducho vedia všetko lepšie, a ak budete prijateľne cool, možno vás aj zamestnajú. Alebo nie – je to na nich. My štyridsiatnici sme už odpísaní, hoci mnohí z nás statočne investujú do rekonštrukcie vzhľadu. Bez skalpelu a botoxu to vraj ani nejde. A ak nie ste v štyridsiatke finančne za vodou, je takmer isté, že vás čaká temná a ponurá budúcnosť, nápadne podobná čiernobielym filmom o stredovekých morových ranách. Nie, niet nádeje, sociálny darwinizmus postupne všetkých požerie.

Na stole je rodiaci sa návrh zákona, ktorý obmedzuje vlastnícke práva majiteľov pôdy. Ako inde v EÚ, aj my sa bojíme o svoje potraviny. Cudzinci sú však posledným problémom slovenského poľnohospodárstva.

Toto je chvíľa, ktorá sa počíta pre históriu: Čo ste robili a hovorili v čase, keď Rusko amputovalo Ukrajine Krym? Na Ukrajine sa zrodilo – hoci možno len na okamih – čosi ako spoločný politický národ a Rusko proti nemu vzápätí použilo Putinovu doktrínu (ak o to ruské menšiny v iných krajinách požiadajú, „môžeme použiť všetky prostriedky na ochranu týchto občanov“).

Milí priatelia. Sloboda má v sebe zradný rozmer neporozumenia. Ste slobodný, nikoho neohrozujete, no vždy sa nájde niekto, kto by vás chcel napchať do šablón vlastného nešťastného života. Pre vaše dobro. O nič iné nejde. Najabsurdnejšie na tom je, že tí, čo vás chcú spútať, nie sú ani sudcovia, ani dozorcovia. Sú to samotní väzni a niekedy to ani nemyslia v zlom. Namiesto toho, aby sa zbavili pomyselných pút, nasadia ich aj vám. Chcú, aby ste lamentovali s nimi, aby ste spútavali iných, aby ste sa vzdali, zhrbili a kráčali na galeje, lebo presne takto sa to má. Z hlbín detstva sa mi vynára skutočná filmová postava. Hrdina. Vo filme nikdy nehral, ale nehral ani svoj život.

Keď som prišla z pôrodnice domov, chvíľu som sa pozerala na pákovú batériu nad drezom v kuchyni a rozmýšľala, ktorým smerom tečie studená a ktorým teplá voda. Prázdno. Moja sestra tvrdí, že pôrod je osvietenie. A to som mala pôrod, ktorý môžem považovať za životný zážitok! Tak ako iní investujú do exkluzívnej dovolenky v neznámom, krásnom svete, my sme investovali do pôrodu v neznámom, krásnom, rakúskom zdravotníctve. Pôvodne som túžila rodiť do vody, a to sa dalo v Hainburgu, v nemocnici, ktorá je od nášho petržalského bytu vzdialená pár minút autom, bez problémov.

Milý Marián Kotleba, keďže si sa už dostal tak ďaleko, ako si sa dostal, a hrozí, že sa dostaneš ešte ďalej, mám k Tebe pár prosieb. Ako občan, aktivista a rojko, dievča, čo navštívilo vyše sto slovenských rómskych osád, pobývalo v chyži s Rómami a delilo sa s nimi o smútky i radosti, mám pre Teba pár informácií, ktoré ty nemáš, pretože si za nimi nikdy neprišiel v mieri.

Kúpili by ste si auto, ktoré vyzerá celkom normálne, ale stojí vyše stotisíc eur, je ťažšie, pomalšie a má vysokú spotrebu? Nie? Ani keď dodáme, že vás ochráni pred granátmi, protitankovými puškami aj paľbou z AK-47?

Európa má vlastné bezpečnostné riziká, ktorým venuje pozornosť. Ukrajina za rohom, Sýria o niečo ďalej; tam i tam záujmy ruského medveďa. Ostatok sveta však už najmenej tri roky straší napätie medzi Čínou a Japonskom. Najbližší vojnový konflikt môže prepuknúť práve tam.

Bali – ostrov bohov – má zvláštnu energiu. Na rozdiel od väčšiny islamskej Indonézie, táto oáza na východ od Jávy je hinduistická. Na každom rohu stoja chrámy a posvätné sochy. Ženy idú niekoľkokrát denne na prechádzku s táckami plnými štvorčekov z banánových listov. V strede horí vonná tyčinka, okolo je kôpka ryže, banán či cukrík. Špeciálnym pohybom rúk porozkladajú tieto obety pred každý oltárik. Balijčanka vraj strávi až tretinu života vyrábaním obiet a účasťou na rôznych obradoch.