V živote som veľa necestoval, o cudzích krajinách neviem nič. Keď náhodou do nejakej prídem, všetko mi je divné. Tak si už roky na každej takejto ceste značím drobné postrehy, aby som z toho údivu nič nestratil. Tu je mojich deväť poznámok z trojtýždňovej cesty po Kalifornii. Ešte na obed v Mamonth Lake pozorujeme rastafariánov, ako zlyžúvajú svah, a už o tri hodiny a dvesto kilometrov nezvládam hlboký nádych v štyridsaťstupňových horúčavách Death Valley. V Yosemittoch meter odo mňa žuje trávu srnka, o pár sto kilometrov ďalej v Las Vegas, v napodobenine Benátok, premávajú gondoly. Ak túžite po rôznorodosti, Kalifornia je správne miesto.

Východná Ukrajina nie je miesto, kde by sa ľudia príliš obávali hroziaceho vojnového konfliktu, hovorí reportér Josef Pazderka, ktorý sa odtiaľ nedávno vrátil. No život v neistote ich aj tak unavuje a boja sa, že nová kyjevská vláda situáciu nezvládne.

Ak chceme, aby sa nám v marci zazelenalo, treba si už teraz zašpiniť prsty. Premeňme svoje byty a domy na skleník, vybehnime aj do záhrady, postarať sa o stromy a kríky. Čaká nás odmena minimálne pre tri zmysly: zrak, čuch a chuť.

O chvíľu sa začne desiaty rok vychádzania tohto časopisu. A možno ste si všimli kampaň, ktorú sme v týchto dňoch rozbehli. Takže je namieste pár slov k nej.

Etgar Keret je izraelský spisovateľ. Jeho krátke poviedky sú vtipné tým typom humoru, ktorý dokáže odkrývať absurdnosti a naznačuje hĺbky. Ak ste čítali jeho zbierku poviedok Zrazu klope ktosi na dvere, tak viete, o čo ide.

Chcel som písať o tom, čo nie je architektúra, potom mi napadla Biela veľryba a Melville. Mohlo by sa zdať, že kvôli božskej proporcii, ale je to začiatkom knihy. Moje meno je Izmahel, jeden z najkrajších opisov Manhattanu a jeho obyvateľov, ktorý poznám. Túžba suchozemcov po mori, áno, to sedí, vedeli ste, že East River je zátoka, a nie rieka? Správa sa ako more, riadené prílivom a odlivom, odborne sa nazýva prílivová úžina.

Chcel som písať príbeh o vlčích makoch, tisíce ich teraz kvitnú všade pri cestách, ale nie som impresionista ani Georgia O’Keeffe. Fascinuje ma ich červená krása, taká silná a výrazna v májových poliach a ich krehkosť, keď ich chytíte do ruky a snažíte sa ich priniesť domov do vázy, o chvíľu je po nich. Záblesk, blik, impresia a všetko sa skončilo, ideálny kvet na zobrazovanie, či už ste, alebo nie ste impresionista. Vôbec, kvety ako téma umenia v svojej vädnúcej pominuteľnosti. Vanitas, natura morte, zátišie v svojom tichu, pripomínajúce dočasnosť, niečo, čo už nie je vo chvíli, keď sa na to na obraze dívame.

Povedať, že odchodom Garyho S. Beckera odchádza významný svetový ekonóm, laureát Nobelovej ceny a geniálny mysliteľ by bolo pravdivé, ale tak trochu neoriginálne. Preto začnem tým, že Gary Becker bol nesmierne odvážny človek. Ako mladý akademik sa pred polstoročím odhodlal vstúpiť na pole výskumu rodiny, teda na územie sociológie, vyzbrojený nástrojmi mikroekonomickej teórie. Ako keby ste vstúpili na futbalové ihrisko v hokejovom úbore. Ale jeho intuícia bola správna.

Výkriky, plagáty, transparenty a všade samé slogany. Chórus milióna hlasov prebúdza zaspaté, takmer vyhasnuté vzrušenie. Srdce mu v hrudi bije, cíti, ako tlčie, keď sa pozerá na more ľudí prechádzajúcich popod tribúnu. Červená tvár, rozšírené zrenice, husia koža a napätie v sánke. To všetko sú symptómy, ktoré vyvoláva dav. Je to rituál, ktorý každý caudillo z času na čas potrebuje, aby sa vyhol samote, ktorú mu priniesla moc.

Až dozrieme, nazvali ste, milý Majstre, Vašu prvú básnickú zbierku, v roku 1956. Zostali mi v pamäti Rakvy z Vietnamu, „Pardonnez-moi, Monsieur le Ministre... / Dvoch synov mám. / Či vlastne mal som./ Z jedného rakva ostala. / Som ako starý, ošarpaný céder. /Hrozne ma búrka rozčesla. / Čo prosím? / Stručne? /Otcovskú bolesť, pán minister, / nemožno vtesnať do hesla.“ A ešte mnohé iné, milý Majster Rúfus, zostávajú v duši mojej generácie ako živičné kvapôčky na hrčavom kmeni...