Pôvodne som nechcel byť hudobníkom. Učil som sa síce hrať na klavíri, ale ten som z duše nenávidel.

Emil, dnes som bol na dobrovoľnej lekárskej prehliadke. Vlastne je povinná, ale keby sa mi nechcelo, tak nemusím ísť a nič sa mi nestane. Robili mi EKG a iné bežné vyšetrenia. Aj röntgen. Po skončení prehliadky mi lekárka, veľmi sympatická pani v najlepších rokoch, povedala, že môj zdravotný stav je primeraný môjmu veku.

U nás sa na to používa slovo knihomoľ, Angličania im vravia „bookworm” čiže knižný červík. Červík mi príde výstižnejší ako moľa. Každopádne, patrila som ako tínedžerka medzi nich. V období, keď každý normálny človek už dočítal rozprávky, ale ešte nezvládal seriózne knihy, a čítal len časáky, komiksy a esemesky, v tom období som čítala všetko. Všetko, čo sme mali v našej detskej knižnici, kam som chodila dvakrát do týždňa a brala som si vždy po tri, štyri knihy.

Dobre si premyslite, čo chcete, lebo sa vám to splní. To som nepovedal ja, len moje vnútro kričalo, ale aj tak ho nebolo počuť. Lebo moja mladšia dcéra dnes už tretíkrát cvičila baročko a iné etudy na flaute.

Významný výtvarník, kurátor a pedagóg Ľubo Stacho nám vo svojej knihe diptychov Moja krajina odkrýva svoje ja.

Garant Katedry fotografie VŠVU profesor Ľubo Stacho má dve malé deti, takže sa musí riadne obracať v práci. Spolu s manželkou práve vydal knihu fotografických diptychov MOJA KRAJINA. To však nie je jediná vec, ktorá ho momentálne teší.

V roku 1980 som emigroval do Anglicka, pretože ma v Československu všetko štvalo. Mal som len dvadsať. Pravda je, že ma to tu štve aj dnes.

Program Slovenskej televízie Hlava XXI. mal študentom otvoriť dvere do sveta. Jeho tvorca, spoločnosť MOW, namiesto toho zanechala dlhy a študentov bez výhier.

V arabskom svete padajú režimy – každý trochu inak. Niektoré relatívne nekrvavo, iné sa držia aj za cenu masakrovania vlastného obyvateľstva. Líbyjský diktátor Kaddáfí vzdoruje vôli ľudu, ktorému údajne dal do rúk moc po svojej „revolúcii“ – a tej moci dal ľudu vraj až toľko, že samému mu nijaká nezostala. Preto teraz nemôže moc odovzdať. Bola by to komická argumentácia, akú počuť u rôznych politických megalomanov. V Líbyii je to realita, ktorá stojí veľa životov.

Dúšok rannej kávy je pre nás národným ekvivalentom raňajok. Môže nám chýbať čokoľvek, chlieb, maslo, hoc aj nedostatkové mlieko, ale nemať hrnček horúceho stimulujúceho nápoja na prebudenie, to je záruka zlého začiatku dňa. Pamätám si, ako moji starí rodičia, moji rodičia a všetci dospelí ľudia, ktorých som okolo seba videla ako dieťa, pili šálku po šálke a pritom sa rozprávali. Keď niekto prišiel na návštevu, hneď sme postavili na kávu. Pretože ponúknuť kávu je rovnaký rituál, ako objať blízkeho či pozvať návštevu dovnútra.