Pomerne úspešnú emisiu dlhopisov zo 6. októbra označil Ivan Mikloš za „dobrú správu“ a analytici ju ohodnotili ako „prvý objektívny a nestranný test nového kabinetu“. V poriadku, oceňujeme. Do živého však tne otázka, ako by vyzerali tieto testy, keby sme si po dve miliardy eur nevyšli na trhy 6. októbra, ale až o týždeň neskôr.

„Nechcem byť nesmrteľný svojou prácou. Nesmrteľnosť chcem dosiahnuť tým, že nezomriem!”, povedal na margo tejto večnej témy Woody Allen. Diskusie o Moodyho knihe Život po živote sú živé aj viac než tri desiatky rokov od jej vydania zrejme preto, že západnému človeku vracia späť to, čo sa už dlho pokúša vytlačiť kamsi do zadného traktu zabudnutia: smrť, na ktorú podľa múdrych treba pamätať.

Keď sa pozrieme na mapu overených svetových zásob ropy, zemného plynu a uhlia, každému je jasné, že Európa je na tom veľmi zle. A aby to bolo ešte horšie, viac ako polovica zásob ropy a plynu sa nachádza na území arabských štátov a Ruska.

Dane, dane, prekliate dane, ach bože, je to tu zas. Zlatá žila od večného sedenia, mozole na bruškách prstov, krvavé slzy, rok sa s rokom zišiel a znova niet z čoho. A teraz chcú ďalšie, ako by ich počas celého roka nedostávali dosť, odporní zdieračskí vydriduchovia.

Sú isté veci (prevažne sú to veci staré a ešte prevažnejšie sú to dopravné prostriedky) , ktoré vyzerajú, akoby boli živé. A čo viac, niektoré pripomínajú zvieratká. Zvieratká neurčité, pri pohľade na ktoré sa nedá s istotou povedať – aha, to vyzerá ako mačka, ale predsa v človeku vyvolávajú isté pocity nehy.

Mýtus, že v Egypte teraz zápasí Dobro (demokrati túžiaci po politickej slobode) so Zlom (Mubarakov režim), sa páči takmer každému. Na strane utláčaných sú tu v západnom svete všetci, pravica i ľavica. Nie je však táto interpretácia situácie v Egypte a vôbec v rozbúrenom arabskom svete v rozpore s realitou?

Vždy som bola zvláštne dieťa. Nevedela som sa hrať s rovesníkmi, nechápala som spoločenské konvencie, neznášala som zmeny, mala som svoje bizarné záujmy. Ľudia si moju odlišnosť vysvetľovali rôzne. Niektorí si mysleli, že sa na mne podpísala neprítomnosť otca, iní obviňovali moju mamu, že ma zle vychováva. Ako sa však ukázalo pred pár mesiacmi, v mojich dvadsiatich štyroch, všetci sa mýlili. Mám Aspergerov syndróm, vývojovú poruchu, ktorá sa prejavuje narušením v oblasti komunikácie, sociálnej interakcie a predstavivosti.

Bola sobota 6. novembra. Pozvali ma ako hosťa do živého vysielania jedného z najpočúvanejších rádií Russkoje radio. Sedela som v štúdiu, keď medzi rozhovorom, reklamou a otázkami poslucháčov potichu vkĺzol k mikrofónu mladý kolega a prečítal správu: „V Moskve surovo zbili novinára Olega Kašina, vystriehli ho pri vchode do vlastného domu“.

V nadšení, ktoré sa po páde komunizmu aspoň nakrátko zmocnilo väčšiny spoločnosti, si zopár ľudí spomenulo na starý biblický príbeh o putovaní Židov z egyptského zajatia do zasľúbenej zeme.

Keď sa ľudia v New Orleanse, ktorých tradičná cajunská kuchyňa žije z darov mora, a najmä rybári a lovci kreviet na pobreží Louisiany, Mississippi a Alabamy toho roku na jar chystali na začiatok lovnej sezóny, vyzeralo to na skvelý rok.