Vygrantované literárne časopisy. S názvami, o akých som v živote nepočula. Raz za čas sa ozvú a chcú nejaké texty pesničiek, úryvok z prózy, poviedku. S ospravedlnením, že honorár pre autorov nemajú z čoho poskytnúť. Vzdychnem a niečo im pošlem. Vzápätí napíšu, že potrebujú foto. A ešte životopis, ale taký – nejaký neformálny, mám napísať, čo rada jem, čítam, aké farby preferujem, kam rada chodím atď... Zanadávam, lebo neznášam takéto vtipnôstky, len ma oberajú o čas, mňa, ktorá nie som ani na fejsbúku. Ale niečo im pošlem, nech už mám pokoj.

Finále majstrovstiev sveta vo futbale sledovali dve miliardy ľudí. Parím medzi nich. Akosi ma to celé strhlo. Najprv ma uchvátil komentátor Marcel Merčiak. Tomu hovorím druhý plán! Oproti nudným Rakušákom, ktorí sucho komentovali každú piatu nahrávku, my sme mohli ulietavať na okrídlených informáciách, ktoré síce často nesúviseli s tým, čo sa odohrávalo na trávniku, ale to vôbec nevadilo, naopak, ten prúd plný športových metafor pána Merčiaka ma ohúril tak, že na ďalší zápas som sa tešila už len kvôli nemu.

Rodičia si často nechcú pripustiť, že ich dieťa je tučné. Šťastne sa usmievajú na svojho barokového anjelika a tešia sa z jeho dobrého apetítu.

Všetko zásadné sa udeje v detstve, niekedy medzi štvrtým, piatym rokom a, povedzme, dvanástym. Z vecí, čo boli prv, si zvykneme pamätať sotva fragmenty, a veci, čo boli neskôr, už sa nepodpísali takým definujúcim spôsobom. A veru neviem, odkiaľ to mám, aj ma to mrzí, o to viac, že v mojom prípade to sedí dokonale. Nevenujem sa ničomu, čo by nezačalo vtedy a tam. Filmy a seriály, knižky, videohry (o prvom kontakte v budapeštianskom Vidám parku niekedy inokedy) a, samozrejme, komiksy.

Dvadsaťštyri zastávok MHD v Bratislave je zamorených hustým, zvukovým smogom. Hrá na nich rádio. Štyridsiatky na teplomeri, do šialenstva nechýba veľa. Klinec do rakvy vám zatlčie Marika alebo Jožo. Však viete, ktorí. Mesto v spolupráci s Dopravným podnikom sa rozhodlo zbaviť občanov posledných zvyškov osobnej slobody a na voľnom priestranstve im búši do hláv rádiové splašky.

Milí priatelia, sú veci ktoré existujú, no prečo existujú, nikto nevie. Jednou z takých vecí, alebo skôr činností, je chrápanie. Dá sa vykonávať všade. V tichých izbiciach starých materí, na vyhladených stoloch krčiem, pred obrazovkami, na plánovacích poradách, na prednáškach, vo vlaku, v divadle.

Poznáme ju v dvojakej podobe. Ako krásne duté plody, podobajúce sa na čudné červené, žlté, oranžové či zelené rohy, alebo ako pomletý červený prášok, bez ktorého sa nedá urobiť žiadny poriadny guláš. Dnes bude reč o paprike.

Angelina Jolie urobila dosť vecí, ktoré sa robiť nemajú. Brala drogy. Zamilovala sa do ženatého muža. A dala si vytetovať meno svojho manžela, dnes už bývalého. Možno aj preto si každý všimne, keď urobí niečo správne.

Pred troma mesiacmi som začala pracovať ako terénna pracovníčka, koordinujúca poslednú fázu rozvojového projektu Trnavskej univerzity na pobreží Kene. Prvou vecou, ktorú som chcela hneď po príchode zažiť, nebolo naháňanie slonov v rezervácii Shimba Hills ani potápanie sa v Indickom oceáne, ale platenie produktov či služieb cez mobilný telefón.

Petržalka ma šokovala. Príjemne. My, nepetržalskí Bratislavčania ju máme od detstva zafixovanú ako nepeknú panelstory, v ktorej sa nedá vyznať, a nieto ešte žiť. Dnes už je to len predsudok. Z okna vidím stromy, ohromné koruny gaštanov, z balkóna na druhej strane ku mne dolieha len snový džavot z kúpaliska Matador. Predstavte si, táto stará dobrá Matadorka funguje – stále stojí na Úderníckej ulici a dnes už má plnofarebné filmové čaro zo sedemdesiatych rokov. Z balkóna vidím kúsok modrého bazénu. Bývame v zázračnej „starej“ Petržalke.