Výsledky revolúcií v arabskom svete sú často katastrofálne. Ako príklad si vezmime Egypt. Za vlády Husního Mubaraka nebol slobodný. Potichu a aj nahlas sa však hovorilo o tom, že autokratická vláda je cenou, ktorú musí Egypt platiť za svoju stabilitu, ekonomické fungovanie a reputáciu pomerne spoľahlivého partnera pre zahraničie.

Výstava Prerušená pieseň. Umenie socialistického realizmu 1948 – 1956 v Slovenskej národnej galérii sa začala víťazným mediálnym ťažením 29. júna 2012. Skončila sa celkom potichu, bez médií, 21. októbra 2012.

Prvýkrát verejne pripustil, že jeho cesty s KDH sa čoskoro rozídu. Hovorí, že stranícky predseda Figeľ je odtrhnutý od reality a kresťanskí demokrati už ani nestoja o záchranu. Prichádza s novou politickou platformou, na ktorej chce zjednotiť pravicu. Poslanec Radoslav Procházka.

Dvaja kandidáti sa stretnú v televíznom štúdiu, moderátor im kladie otázky a od ich odpovedí na tieto otázky závisí veľa. Po skončení debaty sa rozbehne mašinéria prieskumov, analýz a komentárov. Výsledok debaty mnohokrát vychádza skôr z dojmu, ktorý počas nej kandidáti vytvoria, než z toho, čo počas nej povedali. Jazyk tela je minimálne rovnako dôležitý ako slová. Tak v prvej prezidentskej diskusii, ktorá sa konala počas tohoročnej predvolebnej kampane, bez akýchkoľvek pochybností zvíťazil Mitt Romney nad Barackom Obamom.

Reeperbahn 2012. Festival v Hamburgu, kde je medzi veľa klubmi a divadlami aj dosť sexshopov a bordelov. Kedysi to bolo vnímané asi naopak, teraz sa aj vďaka tomuto festivalu táto čarovná časť mesta stáva čoraz známejšou aj medzi súčasnými muzikantmi... ááá, zvolá znalec, veď tak to bolo vždy, veď práve tu začínali The Beatles. A keď si pozriete vývesku maličkého klubu a vidíte, kto všetko tam hral, tak vám je jasné, že podobných beatlesáckych príbehov sa tu odohralo niekoľko. Niečím ma to fascinuje – ako dokáže more či veľká rieka zamiešať charakter mesta, ako sa v štvrtiach s najhoršou povesťou, ktoré by mnohí moralistickí buldozéristi najradšej zrovnali so zemou, stretáva celý svet, ako sa tam okrem vykričaných podnikov vytvárajú divadlá, kabarety, galérie, ako tam vidíte tie najsmutnejšie i najúžasnejšie veci, ktoré sprevádzajú ľudstvo.

Najväčší hudobný festival v strednej Európe má za sebou prvých dvadsať ročníkov. Aj aktuálny Sziget ukázal, v čom je tento festival na ostrove výborný a v čom trochu zvláštny.

Headlineri vždy rozdeľujú divákov Pohody na dva tábory – tých, ktorým sa ich vystúpenie páčilo a iných, čo sa po zopár pesničkách radšej vybrali k menším pódiám. Dôvodov, prečo sa niekomu akt na hlavnom pódiu páči a inému nie, je niekoľko, často za to môže aj premenlivý zvuk, ktorý býva v zadných radoch oveľa horší ako v kotle pod pódiom alebo jednoducho väčšia či menšia zainteresovanosť. Fanúšik je schopný stráviť od svojho miláčika čokoľvek, čo sa u náhodného diváka povedať nedá. A najmä pred hlavným pódiom je často toľko ľudí, z ktorých má každý iný názor.

Prvýkrát som si ich všimol už vo štvrtok, trčiace nad davom vyzerali, akoby šliapali vodu. Jedna, dve, tri, osamelé, občas sa natočili tak, aby na seba videli, ale to nebol zámer, skôr sa len tak rozhliadali.

Nie som cieľová skupina festivalu Pohoda. (Ale podotýkam tiež, že nevlastním Beethovenovu bustu a počúvam aj inú ako klasickú hudbu.)

Emilíana Torrini mala na Pohode vystúpiť 18. júla 2009. V dôsledku tragickej nehody bol však festival zrušený.