Na začiatku rovno poviem, že nie som, pokiaľ ide o rádioaktivitu, celkom objektívny. Mojim rodičom a prarodičom sa totiž podarilo v polovici sedemdesiatych rokov postaviť rodinný dom v jednej z najkrajších štvrtí Prahy, v Klánoviciach, priamo uprostred najväčšieho lesa, aký v Prahe nájdete. Ako to tak v živote býva, nikdy nevyjde všetko dokonale. Mojim rodičom a prarodičom sa ten dom veľmi nevydaril. Nielenže je to taký socialistický rodinný paneláčik s brizolitovou omietkou (ktorá však drží aj po takmer štyridsiatich rokoch skoro nedotknutá), ale najmä svieti, presnejšie povedané, žiari.

Ešte dnes, keď si na tú noc spomeniem, nie je mi veľmi dobre. Boli to okrúhle oslavy oslobodenia koncentračných táborov v Osvienčime a Brezinke. Prišiel som vtedy z Prahy autom, bolo to taká hnusná januárová zima, aká len zima v januári vie byť hnusná.

Úspešný a bohatý manažér – miestna ikona kultúry orientovanej na úspech a peniaze – si vyberá z niekoľkých adeptov v bielych golieroch svojho budúceho spolupracovníka. Výhrou je exkluzívna pracovná zmluva. Taká je základná idea šou The Apprentice (v preklade Učeň), ktorá prichádza na Slovensko a prináša si povesť úspešného programu. Takmer tridsať miliónov divákov finálovej časti a status symbolu úspešnej reality šou.

Servus Emil, na Dušičky som bol na hroboch. Čo sa týka hrobov, mám kam chodiť, len neviem, či niekto bude chodiť na môj. Ale, keď sa to tak vezme, je mi to fuk. Mohol by som si želať, aby môj popol rozprášili, ale nemám ani tušenia, že kde. Na Slavíne to by bolo asi nevhodné, predsa len by som mal byť skromnejší a na nejakom bezvýznamnom mieste, to by mi zase bolo ľúto, lebo až za takého bezvýznamného sa nepovažujem.

Trnka nie je zvolený, zatiaľ. Uff. A možno ani nebude. No to je skvelé. Nemáme koalíciu, ktorá mení krajinu, ale takú, ktorá s vypätím všetkých síl dokáže odsunúť vlastné zlo na neskôr. Už toto oslavujeme.

Môj otec robil takmer celý život v Škode Praha, v podniku svojho času takom slávnom, ako jeho mladoboleslavská alebo plzenská obdoba. V podniku, ktorý staval elektrárne po celom svete, čo vedelo a aj dnes vie len pár firiem na celej zemeguli.

Pred necelým mesiacom predsedníčka (odrazu národne cítiacej) vlády v súvislosti s novelou zákona o štátnych symboloch vyhlásila: „Možno dávam taký skromný návrh školám. Deti vedia vyrábať krásne veci, takže nevidím dôvod, aby tieto dôležité symboly na hodinách výtvarnej výchovy nevyrábali.“ Čo to vôbec budú maľovať?

Predstavte si, že počas najbližších 80 rokov sa niektoré obrovské mesto – napríklad Tokio – ocitne pod morskou hladinou, ktorá stúpne o celých 5 metrov. Ohrozené by boli milióny obyvateľov a tiež infraštruktúra v hodnote biliónov dolárov. Táto strašná vyhliadka je presne tým, čo majú kazatelia globálneho otepľovania na mysli, keď varujú, že musíme prijať „rozsiahle preventívne opatrenia, aby sme ochránili ľudskú civilizáciu tak, ako ju poznáme". Podobná rétorika sa môže javiť ako extrémna, ale ako by sme sa bez obrovského globálneho úsilia mohli vyrovnať so vzostupom morskej hladiny takého rádu?

Slovnaft má byť na čo hrdý. Jeho učilište vyprodukovalo takých velikánov, ako je Igor Derevenec či Ján Trstenský. Títo dvaja národní buditelia dokonca spolu sedeli v lavici. Robili vraj počas štúdia riadnu neplechu, to je však dávno pochopené ako pretlak tvorivého génia.

Keď pred sedem a pol rokmi vstupovali americkí vojaci do Iraku, tí v prvých líniách boli pripravení na iracký protiútok chemickými zbraňami. S takou možnosťou potom rátali ešte niekoľko nasledujúcich mesiacov – kým neuverili, že režim Saddáma Husajna zbrane hromadného ničenia po prvej vojne v Perzskom zálive asi zlikvidoval.