„Nikdy som nechodila do školy, neviem čítať ani písať. Ani môj muž, ani moje sestry nevedia. Netreba nám to. A nikdy som ani nepracovala, lebo u nás pracujú len muži,“ hovorí Pauline, 21-ročná Francúzka, kočovníčka, dvojnásobná matka.

Dnes prišiel Seto. Začalo sa to tým, že som sa zobudila o štvrť na šesť ráno na pocit viny, že som mojim nepálskym sirôtkam neurobila do termosky čajík, aby mali ráno, keď sa zobudia. Decká sa budia medzi piatou a pol šiestou – aj teraz, cez sviatky (festival Dashain). Ja sa budím až po desiatej, pokiaľ ma násilím niekto nezobudí skôr, ale nakázala som im zobudiť ma o ôsmej.

Vlastne som sa potešil, keď mi moja známa povedala: „Bývalý premiér Topolánek súhlasil, že poskytne rozhovor, ale jediný český novinár, ktorému dôveruje, ste vy.“ Mirek Topolánek po tom, čo prestal byť premiérom, veľa rozhovorov nedáva. Má na to mnoho dôvodov, od všeobecnej naštvanosti na novinárov, ktorí sliedili v jeho rodinnom živote cez znechutenie politikou až po podozrenie z korupčných káuz, ktorých sa za obdobie jeho vlády vynára určite viac, než je mu príjemné.

Bolo to ešte niekedy v polovici osemdesiatych rokov minulého storočia, keď som si prečítala esej Václava Havla Moc bezmocných. Komunistickým režimom bola, samozrejme, zakázaná a šírila sa len ako samizdat.

Ono sa to ľahko povie tým, čo varia dennodenne: „Však normálne sa kuknem, čo mám v chladničke a niečo navarím, nie?” tvrdí mi mama spolu so svojou vernou kulinárskou kópiou, mojou sestrou. Nie. Nie je to tak. Je to akoby ste chromému povedali, nech sa normálne zdvihne z toho vozíka a začne chodiť. Keď nemáte zmysel pre varenie, jednoducho to nejde.

Niektoré mylné predstavy majú nesmierne tuhý korienok. Napríklad detská predstava o tom, ako a kde vzniká moč, pretrváva veselo aj u mnohých dospelých. A antická predstava o tom, ako a kde vzniká žlč, vydržala v medicíne viac ako dvetisíc rokov.

Keď príde reč na lienky, mnohým ľuďom z mojej generácie sa vybaví najskôr asi tá afektovaná, precitlivená, rozmaznaná, a tak trocha hysterická slečna Lienka z rozprávky o Ferdovi Mravcovi, ktorá chcela jazdiť na koníkovi, ale najprv sa musela spýtať mamičky, či môže.

Komunisti začali na Slovensku týrať ľudí už pred rokom 1948, boli totiž doslova opití mocou. Ľudia boli nútení žiť dva životy. Jeden na verejnosti, druhý v súkromí. Práve to dotiahlo ľudí v Novembri na námestia.

Výchova dieťaťa sa vraj veľmi podobá tomu, keď ho učíte jazdiť na bicykli. Vtip je v tom, odhadnúť, kedy máte držať a kedy pustiť. Moje deti sa učili podozrivo rýchlo. Ale bordel v izbe majú nekonečný.

Ak sa pozriete na mapu, poviete si, že to jednoducho nemôžete nespraviť. Z Varšavy k moru to nie je oveľa ďalej ako z Prahy do Brna – a more, to je proste pre nás, Stredoeurópanov bez mora, jednoducho MORE. A je vcelku jedno, či je to chladný jesenný Balt, alebo slnečné Chorvátsko. To poľské more má navyše krásu dlhých piesočných pláží a predovšetkým teraz v jesenných mesiacoch takú zvláštnu krásnu melanchóliu, ktorá nám príležitostným básnikom pripadá výnimočne krásna.