Dvadsať rokov v dejinách spoločnosti môže človeku pripadať ako doba krátka či dlhá – podľa letory, veku či životných skúseností. V každom prípade je to však čas, ktorý má pre nás osobitý cveng. Dvadsať rokov trvala prvá republika, dvakrát po dvadsať rokov s krátkym vydýchnutím v roku 1968 tu vládla jedna strana. Dvadsať rokov existuje Slovenská republika. Dvadsať rokov bol Dominik Tatarka takmer úplne vytlačený z verejného priestoru.

Pripravili sme teda pre vás program malých zmien na celý rok, každý mesiac na inú tému. Spolu sa sústredíme na drobnosti, ktoré nezaberú veľa času, ale môžu naozaj zlepšiť život. Začnite s nami, začnite s vďačnosťou, a to už vo februári!

Riaditeľka Divadelného ústavu Vladislava Fekete hovorí, že časť jej práce sa týka toho, čo v divadlách bude, a druhá toho, čo už bolo. Minulosť archivujú, budúcnosť pomáhajú pripravovať a súčasnosťou sa nechávajú elegantne unášať. Na vlastnú tvorbu jej zostáva len veľmi málo času.

Láska, Bože, láska, kde ťa ľudia berú? Väčšinu svojich priateľov mám už na druhej strane života. Neboli to všetko anjelské bytosti, a aj oni to vedeli o mne. Priateľstvo je o vernosti. Je pozoruhodné, ako mi s odstupom času zjasneli, na nikoho nemám negatívne spomienky. A tí žijúci, ako keby sa zastavil čas práve tam, kde sme sa posledný raz stretli. Stačí chvíľa, čo vypijeme kávu, alebo pohárik vína a všetko je jasné a správne.

Nechýba ani na jednom vianočnom stole. Gazdinky si preň robia hlavu, vymieňajú si recepty ako divé, pečú ho s náležitým predstihom. Lebo tie, čo zmeškajú pravý čas, môžu medovníkom pri Štedrej večeri akurát tak rozbíjať orechy.

Ráno vchádzame 15-miestnym autom do Central Parku. Malý štáb si vykladá techniku. Fotograf s nákazlivým optimizmom cvaká fotky, a to ešte ani nemal kávu. Segment, ktorý sa natáča v New Yorku, robím narýchlo pre schopného slovenského producenta. Všímam si, žepracuje rovnako efektívne ako Newyorčania. Tiež si všímam, že túto jeseň sa v New Yorku zrýchlil čas.

Doba po augustovej okupácii 1968 bola časom beznádeje. Normalizácie, stagnácie a neviery v možnosť zmeny. November 1989 väčšinu zaskočil a jedno z jeho kľúčových posolstiev, že zmena je možná, už vybledlo a čoraz hlasnejšie počuť slová, že sa nedá nič zmeniť. Mnohí sa chystajú na dlhé prezimovanie v kožuchu dnešnej moci. Iní zhodili ponovembrové mimikry a už sa zase sa verejne hlásia k svojim pôvodným presvedčeniam a bratstvám. Niektorí presmerovali svoju nenávisť zo Židov a Maďarov na Rómov.

Aké palivo si má vybrať do auta mešťan, ak väčšinu času jazdí autom len po meste, dvadsiatkou sa sunie od križovatky po križovatku, z centra mesta na sídlisko a späť, keď z jedného konca mesta na druhý to nie je viac ako 30 kilometrov?

Slovensko si v tomto týždni pripomenie desiate výročie vstupu do Európskej únie. Polovicu tohto času platíme eurom. Integrácia otvorila Slovákom nové príležitosti, zároveň však do našej politiky vniesla zlomovú líniu, ktorá ju bude nadlho poznačovať.

V týchto časoch sa niečo končí. Zrejme doznieva hodnotový systém prvej československej republiky. Z rozprávania našich starých rodičov si pamätáme spoločenský život, priateľstvá, lásky i sklamania tej doby. Naši rodičia zasa spomínali svojich stredoškolských i univerzitných profesorov. Pamätali si ich mená a väčšinou o nich hovorili s úctou a obdivom. Iste, v časoch komunizmu v tom bolo aj mnoho zidealizovaného, ale z toho rozprávania zaznieval hodnotový systém 20. a 30. rokov dvadsiateho storočia. Naši stredoškolskí profesori, ktorí študovali v tej dobe, sa aj v čase komunizmu výrazne líšili od iných. Všetko zaujímavé, čo na humánnom poli v čase socializmu na Slovensku vzniklo, malo nakoniec korene v atmosfére prvej republiky. Naša generácia o tom počúvala, niečo sama zažila, ale tým sa táto skúsenosť končí.