Nedávno nám před barákem zazpívaly skautky od sousedů. Sbíraly trvanlivé potraviny pro lidi v nouzi. Chuainita Kansil z pražského kostela U Salvátora vyzvala přátele, ať nosí nepotřebné šatstvo na zimu pro imigranty. Bylo to v čase, kdy se opětovně odevzdávala cena Milana Velíška, zavražděného při ochraně života cizí ženy. Vyslechl jsem tam dva neuvěřitelné příběhy.

Každý rok uprostred januára sa v holandskom meste Groningen koná festival a konferencia s názvom Eurosonic Noorderslag. V miestnych kluboch tento rok vystúpilo 293 európskych kapiel, v konferenčnom centre De Oosterpoort sa stretlo 3 000 hudobných profesionálov. Zaujímavé to bolo.

Keby dnes Woody Guthrie žil, určite by stál uprostred protestujúcich aktivistov na Wall Street s gitarou v ruke a spieval by svoje piesne. Legendárny americký pesničkár presne to robil v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia.

Keď som bol v šesťdesiatych rokoch dieťa, obľúbeným obdobím pre nostalgické spomínanie bolo viktoriánske Anglicko. Dickens alebo sestry Brontëové boli v televízii hádam každú nedeľu. Knihy o 19. storočí, najmä Briggsove diela o viktoriánskom živote, boli nekonečne populárne.

Ťažko to vysvetliť, ale strata niečoho cenného môže byť naozaj oslobodzujúca. Uvedomila som si to už dávnejšie, keď som rozdávala staré veci na oblečenie kamarátkam a sestre. Taký ten pocit čistoty a jednoduchosti, keď sa človek potom pozrie do skrine a má tam o tretinu menej vecí. Len tie najlepšie kúsky.Ten pocit som si vždy vysvetľovala tým, že ma asi baví zbavovať sa nepotrebného. Lebo keď mi šlohli mobil, určite som ho nemala. Cítila som sa stiesnená, akoby odtrhnutá od sveta, až kým som sa nedostala k ďalšiemu.

Internet a nové technológie sú pre katolícku cirkev jednou z najväčších výziev súčasnosti. Vatikán chce zverejňovať myšlienky Benedikta XVI. na Twitteri, americkí kardináli s obľubou blogujú, trnavský arcibiskup Róbert Bezák komunikuje so svojimi veriacimi cez Facebook. Po pokresťančení piatich svetadielov sa cirkev púšťa do evanjelizácie digitálneho kontinentu.

Strávila som noc a deň s ľahkými ženami. Milujú ma. Na rozdiel od ostatných žien ich neodsudzujem a na rozdiel od mužov sa na ne pozerám očami, nie pohlavím. Len čo som po dvojročnej abstinentskej pauze vtrhla opitá do nepálskeho Dance Baru, spolu s jeho majiteľom a dvoma ďalšími kamošmi, mala som ich stále okolo krku. Napriek tomu, že jeden z mojich kamošov je najslávnejším nepálskym spevákom, o neho baby ani nezakopli. Za to na mojich kolenách sedela permanentne jedna a okolo krku som mala druhú. Stali sme sa sestrami, vymenili si náramky a prstene. Dance bar je nepálska špecialitka.

Na každú vyčítavú otázku dostávam rovnakú odpoveď. „That's Nepali culture!” vravia mi kamaráti muzikanti, s ktorými trávim už mesiac v štúdiu, keď sa ich pýtam, prečo musia večer jesť doma, aj keď sú už dospelí. To isté mi odpovedajú, keď chcem vedieť, prečo ich rodičia a okolie nútia ísť pracovať na Blízky východ. Je to najnovší trend v našich končinách. Vyhnať talentované decko, ktoré má na to, aby z neho niečo bolo, pracovať do Dubaia alebo Qataru, kde je za posledného psa. Bez kariéry, bez rodiny, len ako mašinka na transfer peňazí od Arabov k Nepálcom, na účty mamy, babky, sestry, sesternice a aj jej manžela, ktorý zakladá nový biznis.

Jeden z velikánov tvrdej rockovej hudby deväťdesiatych rokov. Sexsymbol a spevácky idol s nezameniteľným hlbokým hlasom a pekelne podladenou basgitarou. Textár s dokonalým zmyslom pre čierny humor jagajúci sa v bezodnom močiari melanchólie.