Úrad pre verejné obstarávanie napokon v kauze železničného tendra rozhodol v prospech firmy Skanska, ale s veľkým meškaním, ktoré vyvoláva podozrenia z účelovosti. Jána Mažgúta, tlačového tajomníka ÚVO, sme sa v e-mailovom rozhovore pýtali, prečo úrad nerozhodol v zákonnej lehote.

Univerzita Janka Pukoslava Hokejku vznikla v hlave Petra Rafaja v roku 1999, reálne ju FSH akreditovala o rok neskôr. Odvtedy prešlo 12 rokov. Na začiatku škola nemala žiadneho profesora a dokonca ani docenta. Každý, kto chcel akademicky postupovať, musel vypracovať prácu a tú obhájiť na verejných obhajobách s často búrlivými diskusiami. Vrátane prezidenta FSH. Momentálne má univerzita vedeckú radu, zloženú z troch profesorov a štyroch docentov, tí tu pracujú exkluzívne. Školu zatiaľ ukončili len traja študenti, Aďa Lojdová, Martin M?ller a Peter Pertuf.

Stát měl po čtyřech desetiletích komunistického režimu u nás špatné jméno. Srostl s vládnoucí stranou a stal se nástrojem útlaku. Vysloužil si po zásluze označení „policejní“. Kdo neokrádal stát, okrádal rodinu.

Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.

Uprázdnený post predsedu správnej rady ÚPN vyzeral ako stvorený na to, aby na ňom Fico demonštroval údajnú zmenu štýlu politiky, ktorú komunikoval na začiatku vládnutia. Skutočnosť, že ÚPN neprerozdeľuje veľké peniaze a žiadne lobistické kliky sa o úrad nebijú, núkala Smeru lacnú príležitosť uzavrieť s opozíciou kompromis na osobe predsedu. Namiesto toho vyprodukoval iba ďalšiu (popri GP, NKÚ, ÚVO) nominačnú ságu. Obnažila až na dreň, prečo sa strana ako Smer a inštitúcia ako ÚPN majú k sebe ako oheň a voda.

A čo na to ujo Tajgalík, zvykol som sa pýtať, keď som nečakal odpoveď. Dnes už nič, len pamätníci azda vyronia nostalgickú slzu. Bielikovci boli fantastickí, svojho druhu popkultúrny folklór. Ako väčšina mediálnych a teda fiktívnych rodín, predovšetkým televíznych a rozhlasových. Králikovci, Miazgovci, Simpsonovci, Jújingovci, Sopránovci, Bradyovci, Silvánovci, Bundovci, Adamsovci a tak ďalej.

Koniec tretej ríše, ako ho poznáme, je mýtus, kolosálna lož, ktorej už neveria ani ľudia, čo ju vymysleli. Precitnuvší priaznivci sprisahaneckých teórií o tom vedia svoje, verzií, ako to bolo naozaj, je hneď niekoľko.

Aj keď nás delil rozdiel dvoch generácií a považoval som ho za barda či posledného aristokrata slovenskej fotografie, nemôžem nebyť osobný. Iba Karol Kállay a Martin Martinček z našich autorov pre mňa symbolizovali pohnuté osudy 20. storočia.

Už léta čtu na internetu, výběrově samozřejmě, diskusní fóra pod texty, která považuji za důležitá. Jako bych si chtěl opakovaně připomínat, kde žiji, kdo všechno je, nebo může být, můj soused, kolega, spoluobčan. Ti diskutéři jsou, v drtivé většině, narváni záští a závistí.

Nejdříve trochu sebezpytování. Docela dlouho jsem Ruda Dzurka považoval za svého romského kamaráda, za romského umělce a sebe za tolerantního gádže. Dnes už vím, že i v mém postoji byl kus takzvaného romského problému. Ve mně – ne v něm.