Dve výročia, ktoré pripadli na tento mesiac, ovplyvnili nielen osud Anglicka, ale aj západnej civilizácie. Magna Charta z roku 1215 uchováva ideu vlády práva, Waterloo v roku 1815 umožnilo storočie bezprecedentného pokroku a prosperity. V Magne Charte zaznie vyhlásenie: „Nikomu nepredáme, nikomu neuprieme a nikomu nebudeme klásť prekážky v práve na spravodlivosť.“ Osemsto rokov po tom, ako bola Magna Charta slávnostne uzavretá medzi kráľom a jeho poddanými, anglické právo stále neohrozene vládne, ľudia z celého sveta sa tlačia do Londýna, aby tu našli spravodlivosť. Princíp vlády práva, a nie svojvôľa moci zostáva kotvou slobody.

Veľká Británia volila v atmosfére napätia – kto zvíťazí, nebolo jasné do tej najposlednejšej chvíle. Prieskumy, vykonané krátko pred začiatkom hlasovania, dávali mierne väčšiu šancu labouristom. Napokon sa tešili konzervatívci. Adrenalínové chvíle však ešte len prídu.

Mladý Panamčan sa predo mnou rozhovoril o dvoch týždňoch, ktoré strávil v Havane. Do detailu. O rodine, ktorá ho nadšene privítala, aj o prekvapení z prímorského mesta, kde takmer nie sú lode. Pripomenulo mi to dojmy mnohých ďalších, ktorí na Ostrov prídu prvýkrát a sú plní nadšenia a šťastia. Najúžasnejšie, čo mi ten Panamčan povedal, bolo, že vďaka Kube dokázal žiť bez internetu. Pätnásť dní neposlal nikomu email, nečítal tweety, ani nekontroloval lajky na facebooku. Pri návrate sa cítil akoby sa vracal z rehabilitačnej kliniky.

Milí priatelia. Žijeme v slobodných časoch, no napriek tomu mám zakázané písať o rybách. O tých v mori by som sa azda zmieniť mohol. Nemôžem však písať o rybách malých – akváriových. Vraj je to nemužné, smiešne, trápne a v istom zmysle aj nestatočné. „Budeš za blázna, radšej sa s tým nikomu nechváľ,“ poznamenala moja manželka, keď som jej povedal, že mám v práci akvárium. V ten deň sme v kine stretli bezdomovecky vyzerajúceho muža s igelitkami nabitými elektrosúčiastkami. Hovorím: „Hľa, rádioamatér.“

Iste, drvivá väčšina moslimov sa mierumilovne modlí k Alahovi, robí si svoje a na nikoho neútočí. Žiaľ, západná civilizácia má čoraz častejšie dočinenia s tými moslimami, ktorí nenávidia všetkých, čo sú iní ako oni. Ak majú príležitosť, bez milosti útočia. A to aj v krajinách západnej civilizácie, kde si vyznávači islamu slobodne užívajú svoju slobodu a práva. Sloboda im umožňuje napríklad schádzať sa v mešitách, kde ich fanatickí duchovní podnecujú páchať zlo.

Aký je štát hospodár a vlastník v súvislosti s predraženými nákupmi v zdravotníctve, už vidí každý. Nikoho netrápi, že v kultúre sa deje presne to isté. Tíško a spokojne tu prežíva ten istý, socialistický kultúrny model, kde sa plytvá a korumpuje rovnakými miliónovými sumami. Z daní nás všetkých platíme kultúru ako jeden obrovský, betónový moloch, s ktorým si nikto netrúfa pohnúť. Od čias Novembra tu nebol jeden minister kultúry, ktorý by priniesol do financovania kultúry systémové zmeny. Nie občan, kultúru u nás robí výhradne štát a jeho úradník.

Rozhovor s právnikom a hovorcom Aliancie za rodinu Antonom Chromíkom o motívoch, cieľoch a šanciach referenda o ochrane rodiny.

Pri zmienke o smrti nikomu nie je do smiechu. Ale niekedy aj ona dáva dobré pointy. Tu sú dve historické momentky, odľahlé, nesúvisiace, ale v mojej hlave si sadli vedľa seba. Prvá: rok 1953, Rusko. Stalin už stihol povraždiť celú ruskú inteligenciu a v krajine vládne strach, lebo stačí málo a na rade budete aj vy. Vracia sa neskoro v noci domov, zatvorí sa ako obvykle vo svojich komnatách a ako obyčajne, nechce sa nechať rušiť. Pri pokuse ísť na WC ho raní mŕtvica.

Dňa 21. augusta 2014 na Václavskom námestí v Prahe prebiehala akcia, ktorá mala pripomenúť inváziu „spriatelených“ armád Varšavského paktu v roku 1968. Hrali tam skvelé undergroundové kapely, ľudia sa fajn bavili. Sem-tam nejaký ten rečník nikomu neprekážal. Dôležité bolo, že hovoril krátko a nebol to práve aktívny politik. Na tom istom námestí paralelne vystupovali aj iné kapely a osamelí hudobníci, posedávali žobráci, potulovali sa drogoví díleri, turisti z celého sveta, ľudia postávali pri stánkoch s klobáskami a pivom, hmýrili sa okolo obchodov.

Keby sme rozhovor po dvadsiatich minútach neukončili, zrejme by hovorila o láske, priateľstve a karme dodnes. „Nikomu neriadim život, ani mi nie je nikto zaviazaný,“ tvrdí Viera Spurná.