John Cage patrí k nemnohým osobnostiam moderného umenia, bez ktorých by bol svet iným – nielen hudobný či umelecký svet, ale svet, ktorý zakúšame každým dňom... Svojimi otvorenými a nekonvenčnými postojmi ovplyvnil generácie umelcov po celom svete.

Pozerám sa na fotky svojich nepálskych detí a plačem. Viem, že som si to už zakázala. Nič nevyriešim, keď si budem ešte viacej ničiť nervy. Len nakŕmim svojou zlosťou, bezmocnosťou, sklamaním a stále nestráveným šokom svoju odvahu, otrasiem sa a idem robiť niečo užitočné. Niečo, čo im možno pomôže. Niečo, čo mi utlmí bolesť zo sklamania a vlastnej slepoty počas tých piatich rokov, čo som pomáhala mojim nepálskym deťom.

Milí priatelia, moja manželka vynašla detektor trápnosti. Kým sme boli mladší, utajovala to predo mnou. Bála sa výsmechu, nepochopenia, či dokonca odmietnutia.

predom môjho listu Vás čo najsrdečnejšie pozdravujem a súčasne vyjadrujem radosť nad tým, že ste rozšírili rady kritikov našej redakcie. Sme radi, že popri predsedníčke Ústavného súdu nás pranieruje aj osobnosť Vášho formátu.

Milí priatelia! Moja žena je majsterka sveta v strácaní čiapok. Dostala ich stovky a stratila tisícky. Čiapky štrikované, plstené, pletené a dokonca aj kožušinové a kožené. Niektoré z nich vytratila, keď sa ponáhľala na schôdz ku so mnou. Vtedy som bol za čiapkové zlo zodpovedný ja. Iné vytratila v kine, v divadle, u kaderníčky, vo vlaku, na čerpacej stanici, v reštaurácii, v práci.

Moje deti v nepálskom sirotinci boli posledné roky týrané. Ich vlastným šéfom, zakladateľom a najbližším človekom. Boli kruto bité, trestané zhnitým jedlom a zastrašované, že ak mi niečo povedia, budú bité ešte viac. Dialo sa to za mojím chrbtom a ja som to nevidela. Teraz, keď to prasklo a ja a môj tím dobrovoľníkov sme začali konať, zbierať evidenciu o týraní, zhromaždili ako svedkov učiteľov z našej školy, zhromaždili skutočných rodičov detí, o ktorých nám bolo tvrdené, že zomreli, kontaktovali nepálske médiá a dobročinné organizácie po celom svete, hrnieme sa do vôd, v ktorých nevieme plávať.

Osemdesiate roky boli peklo. Lokálne i globálne. Rifle s plesňovým vzorom, yuppies, súrodenci Hečkovci, Michal David, príkladov je nepočítane. Mainstream odvtedy nebol dekadentnejší. Ak dnes zažívame revival osemdesiatok, je to len slabý odvar kĺžuci sa po povrchu. Veci v osemdesiatkach pritom boli natoľko radikálne, že sa nedali obísť mlčaním. Dnes navyše predstavujú osemdesiatky ono idylické miesto, kam sa moja generácia vracia v pamäti, keď spomína na mladosť.

Dlaždičky na stenách, obrazovka zakrytá zeleným súknom a kovová tabuľa, na ktorej zvyčajne ležia injekčné striekačky. Tak vyzerala kabínka, kde som dnes ráno volila delegáta do mestského zhromaždenia našej ľudovej republiky. Volebná miestnosť bola umiestnená v ordinácii lekára. Prorocké, pomyslela som si. Prorocké preto, lebo moja krajina je v kóme.

Minister kultúry si začiatkom septembra pozrel na TV JOJ Farmár hľadá ženu a nevyšiel z úžasu. „S takou mierou vulgárnosti a totálnej degradácie človeka som sa ešte v najsledovanejšom čase nestretol,“ zdôveril sa médiám a vyzval verejnosť na otvorenú diskusiu.

Moje zahraničné spisovateľské kolegyne a kolegovia mi často hovoria, že mám životopis, aký sa v literatúre vyskytuje už naozaj zriedkavo a trocha mi ho aj závidia. Ja zasa im závidím štedro dotovaný systém podpory tvorby, o akom u nás môžeme len snívať. Vystriedal som množstvo bizarných povolaní. Bol som pomocný kuchár v reštaurácii vo švédskom obchode s nábytkom. Robil som sekretárku, umýval riady, predával v supermarkete, lepil plagáty pre undergroundový klub, organizoval podujatia s alternatívnou hudbou. A dva roky som pracoval na Dunaji. Oficiálne som bol Program Director, ale realita vonkoncom nepripomínala riadiacu funkciu. Tam sa aj upratovačka nazývala Director of Housekeeping.