Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.

Nedá sa nič robiť – za mojimi dnešnými názormi treba hľadať genetický odkaz predkov, výchovu, vzdelanie, životnú skúsenosť, emocionálne naladenie, fyzickú kondíciu, momentálnu etapu životnej dráhy, osobnú situáciu a neviem čo ešte. V každom prípade asi nie je náhoda, že sú ľudia, ktorí mi hovoria z duše, a iní, z ktorých dostávam vyrážku.

Lietadlo sa dotklo zeme v Paname, cez okienko som videla ako sa ostré slnko opiera do dlažby. Prechádzala som chodbami letiska a hľadala toaletu, neskôr miesto, kde počkám na ďalší let. Neznámi mladí ľudia mi začali kývať a vykrikovať moje meno. Boli to Venezuelčania. Prestupovali na iný let, tak ako ja. Dali sme sa do reči, tam uprostred prúdiacich davov a batožín, príchodov a odchodov. Povedali mi, že čítajú môj blog a veľmi dobre rozumejú, čo na Ostrove zažívame.

Keď som bola malá, moja mama ma nútila dojedať všetko jedlo. Veta, ktorá ma mala prinútiť, aby som všetko dojedla, znela: „Nenechaj ani lyžičku jedla, pamätaj si, na svete je veľa detí, ktoré nemajú čo jesť.“

Začiatkom tohto týždňa bude mať v bratislavskom klubovom kine Lumiére slovenskú premiéru dokument Pátranie po Sugar Manovi (Searching For Sugar Man). Vrelo odporúčam, je to jeden z najkrajších príbehov v dejinách popmusic, kde sa skupina fanúšikov obskúrneho umelca menom Sixto Rodriguez pustí do hľadania svojho strateného idolu. Podľa niektorých neoverených správ je mŕtvy, podľa iných prebýva niekde v Amerike.

Rozhovor s katolíckym fararárom v Lomničke Jánom Záhradníkom o tom, že človek má vždy prednosť pred vecami.

Pred ôsmimi rokmi som mal tridsaťosem. Sníval som o živote s Pampeliškou a lúčil som sa so snami o živote s matkou môjho syna Jakuba. Pampeliška má už bábo s niekým iným, môj malý Kuba má takmer sedemnásť, ja mám štyridsaťšesť, už rok mám ženu Ludmilu, ktorá je, podobne ako jej svätá predchodkyňa, už babička, a tak som ja v štyridsiatich šiestich dvojnásobný dedko.

Štvrtý ročník piešťanského festivalu Grape je za nami. Niesol sa v znamení skvelých hudobných zážitkov, boja s vrtochmi počasia i v znamení vidieckych oblečkov, ako to počas tohto roku odporúčal dress code.

Letisko v Trenčíne je mojou najmilšou letnou destináciou na svete už niekoľko rokov. Milujem tím Pohody a teším sa, keď prvý raz prekročím bránu, uvidím Miška na bicykli, prejdem sa po areáli a nájdem nejakú hravú novinku, ktorú pre nás vymysleli, a z ktorej radosť trčí na hony.

Na Slovensku sa podľa odborníkov na dvojkrídly hmyz v súčasnosti potuluje päťdesiat druhov komárov. Dá sa vôbec proti takejto presile ubrániť?