„Neříkala sem to?“ prohlásila radostně moje kadeřnice, majitelka salónu a klausovka, „vyhraje Zeman. Už je to jasný.” „Vy by ste volila levičáka?” namítl jsem. „Vy politologisti taky houbelec něčemu rozumíte,” namítla teď ona. „Dyk vlád s Klausem a nekrad. Slušnej, rovnej chlap. Na zkorumpovanou politiku svý partaje se raděj vybod a sám znechuceně odešel a moh´se držet lizu. Nic si nenakrad. A pan prezident ho doporučil!”

Britský premiér David Cameron predniesol minulý týždeň prejav o vzťahu Británie a EÚ. Navrhol v ňom vyhlásenie referenda o zotrvaní Británie v EÚ a ozrejmil svoju predstavu o budúcnosti Únie. Prinášame úryvok. Pred sedemdesiatimi rokmi bola Európa rozvrátená druhým katastrofickým konfliktom v období jednej generácie. Vojna zanechala ulice európskych miest plné trosiek. Nebo bolo nad Londýnom ožarované noc čo noc. A milióny mŕtvych po celom svete padli v boji za mier a slobodu.

Na hornej časti okenného rámu je pribitý klinček. Na ňom je zavesený špagátik a na ňom visí priehľadné igelitové vrecko naplnené vodou. Doplna. Hompáľa sa popred okno ako jediná dekorácia v miestnosti. Na nátlak mojich turistov sa pýtam majiteľa hotela, čo to je. „To je proti muchám," vraví. Proti muchám? Vrecko s vodou? Rozmýšľam, ako to preložím mojim turistom z nepálčiny. To mi aj tak neuveria. A tak sa pýtam na princíp fungovania. „Keď priletí mucha, povie si: Óch, aké veľké jazero! – a odletí preč."

A čo na to ujo Tajgalík, zvykol som sa pýtať, keď som nečakal odpoveď. Dnes už nič, len pamätníci azda vyronia nostalgickú slzu. Bielikovci boli fantastickí, svojho druhu popkultúrny folklór. Ako väčšina mediálnych a teda fiktívnych rodín, predovšetkým televíznych a rozhlasových. Králikovci, Miazgovci, Simpsonovci, Jújingovci, Sopránovci, Bradyovci, Silvánovci, Bundovci, Adamsovci a tak ďalej.

Mnohí z vás čitateľov týždňa sa na základe mojich článkov rozhodli podporovať nepálsky sirotinec Happy Home. V minulom svojom článku som písala o tom, ako sme zistili, že deti boli týrané a zastrašované. Viac o tom hovorím vo videu, ktoré nájdete na stránke týždňa. Keď som písala svoj posledný stĺpček, akurát som bola na ceste do Nepálu. Bolo to najťažších 6 dní mojho života.

Každý týždeň si dávam záväzok, že tieto stĺpčeky budem písať skôr. Každý týždeň napokon píšeme dvaja – ja a môj priateľ časový stres. Každý týždeň zažívam v piatok okolo obeda jemné chvenie v žalúdku, večer sa mi už trasie aj dvanástorník (aj keď neviem, kde je). Každý týždeň majú na mňa grafici ťažké srdce, údajne niekedy nešetria na moju adresu ani riadnymi vulgarizmami, ku mne sú ale vždy milí. Každý týždeň mi Juraj Kušnierik posiela sms už vo štvrtok (Miško, píšeš?), potom v piatok (Nezabudni na ušiská), ešte mi aj zavolá.

Môj šerpa Chatur bol vždy veľká kopa šťastia. Večne vysmiaty, niesol šialene ťažký náklad a do toho pofajčieval a vtipkoval s mojimi turistami. Dnes večer na treku si s ní­m začali debatu – v Nepále veľmi neobvyklú – o sexe. Či teda majú tí­ naši Nepálci sex pred svadbou, alebo nie, či pociťujú lásku a prí­ťažlivosť k žene, ktorú im niekto vybral a oni ju vidia až krátko pred svadbou...samozrejme, tieto otázky sú úplne opodstatnené – je to úplne iná kultúra a našincovi sa rozum zastavuje nad pomyslení­m že by prvýkrát mal sex až cez svadobnú noc a najmä, že by mal prežiť život so ženou, ktorú si sám nevybral...

Zjazd Čínskej komunistickej strany oznámil nové vedenie vládnucej strany v tejto krajine. Zvolenie lídrov však v skutočnosti nebolo prirodzenou generačnou výmenou ani výsledkom hlasovania na zjazde. Určil ho boj vnútri strany, a to medzi „umiernenou“ frakciou doterajšieho prezidenta Chu Ťin-tchaa a „tvrdou“ frakciou bývalého prezidenta Ťiang Ce-mina.

Pri vyslovení mena Manchester sa mi vždy objavia v mysli moje hnedé menčestrové nohavice, ktoré som na prelome svojho detstva a puberty nemal veľmi rád. Boli niekde na polceste medzi vysnívanými poriadnymi džínsami a nenávidenými tesilkami, ktoré môj otec považoval za slušné oblečenie, hodné mladého muža. Džínsy označoval za pracovné oblečenie honcov dobytka a za nohavice, v akých sa do slušnej spoločnosti jednoducho nechodí.

Keď som sa začal aj mimoškolsky zaujímať o súčasnú slovenskú literatúru, našiel som v suchopáre socialistického realizmu pre seba dvoch „živých“ spisovateľov, Alfonza Bednára a Dominika Tatarku. Predstavovali v mojich očiach dva rozličné prozaické princípy, epický a lyrický, a ten druhý bol a dodnes je môjmu naturelu bližší.