Kam sa pozrieme, všade sa o nich zhusta píše, bloguje, tisícky zúfalcov sa pokúšajú nájsť ten naozaj pravý recept, ktorý vždy nabetón vyjde. Odkiaľ sa však zobralo toto parížske pusinkové šialenstvo?

V piatok sa začal 20. ročník Febiofestu. Devätnásť rokov bol „filmovou prehliadkou”, v roku dvadsiatych narodenín sa Febiofest zmenil na „medzinárodný filmový festival”.

Minulý štvrtok poslal švajčiarsky súd v Bellinzone na štyri roky a štyri mesiace do väzenia Antonína Koláčka (54) a spolu s ním štyroch ďalších Čechov, ktorí koncom 90. rokov spáchali mnohomiliardovú privatizačnú krádež. Pri tej správe mi až slzy vbehli do očí: Veď to je moja mladosť! O nečistom ovládnutí Mosteckej uhoľnej som písal pätnásť rokov.

Hovorca SFZ Juraj Čurný bol od mladosti spájaný s hudbou, ako hudobný redaktor, moderátor, producent. Pred tromi rokmi mal pocit, že v hudbe už nemá kam napredovať, a prestúpil do Slovenského futbalového zväzu. Tu vybudoval a zabezpečuje kompletnú mediálnu komunikáciu.

Keďže som v tejto časti Brooklynu prvýkrát a nechtiac som si vypočul ich rozhovor, s decentným odstupom ich sledujem. Odbočíme (najprv oni a po nich ja) na Gold Street, potom na Sands Street a všetko je jasné. Commodore Barry Park síce ešte nevidíme, ale AfroPunk Festival už počujeme. Nad pokojnými basovými bítmi sa ozývajú chaotické škreky gitarových efektov, z čoho je jasné, že festivalový areál je už otvorený, znie v ňom tanečná hudba, kým na dvoch pódiách zároveň prebiehajú zvukové skúšky kapiel.

Názov kapely je zásadná vec. Preto tie zdanlivo nedôležité názvy ako Načo názov, Ještě sme se nedohodli a podobne. Sú za nimi hodiny dohadov a vyčerpávajúcich úvah, ktoré nikam neviedli. Ja mám rada dadaistické názvy našich domácich kapiel, ktoré hrajú čosi, čo môj kamarát z Ostravy nazýva „bratislavský spodný prúd“. To je špecifický druh hudby neumelých, idealistických kapiel garážového typu, ktoré mali taký pretlak, až vybuchli ako supernova. Väčšina z nich už neexistuje.

Na prvý z dvoch bratislavských koncertov dorazil až krátko pred polnocou. Potom s unaveným hlasom zaspieval asi 15 pesničiek. Bolo v tom veľa talentu, veľa akejsi smutnej krásy. Na druhý deň večer je Pete Doherty oddýchnutý, zhovorčivý a priateľský. Keďže ho predchádza povesť sčítaného človeka, náš rozhovor sme začali literatúrou.

Nový Superman, operujúci aj v našich kinách od 20. mája pod krycím názvom Muž z ocele, bol jedným z najočakávanejších veľkých letných filmových blockbusterov. Asi zaslúžene, pri jeho zrode sa totiž zišli dvaja velikáni súčasného Hollywoodu, scenáristi, režiséri, producenti a vôbec, multitalentovaní tvorcovia Zack Snyder a Christopher Nolan.

Opäť sedím medzi škatuľami. Koľký, hádam dvadsiatykrát? A opäť si vravím: ,Načo mi to všetko, preboha, je!’. Myslím že zlozvyk hromadiť veci vychádza z úzkosti a nestability. Človek si nachádza stabilné miesta v duši hromadením zbytočností, ktoré mu niečo pripomínajú, niečo evokujú, vo všetkom vidí živú bytosť (nielen v plyšových medvedíkoch, ale aj v šáločke či drôtiku), nič nedokáže prosto vyhodiť, a tak sa mu to kopí a kopí, až sa takýto úzkostlivý človiečik presťahuje do garáže, tam si to všetko pekne má, ľudia sa mu smejú, človiečik je šťastný, až kým nepríde čas na dospelosť. Potom sa z toho ide posrať.

Internet zasadil hudbe ranu. Teraz sa ju snaží zachrániť tak, že zabúda na albumy a začína s predplatným. Za hudbu si platia každý mesiac milióny ľudí, ale o slovenské peniaze zatiaľ veľ ké služby nestoja.