Keď som sa začal aj mimoškolsky zaujímať o súčasnú slovenskú literatúru, našiel som v suchopáre socialistického realizmu pre seba dvoch „živých“ spisovateľov, Alfonza Bednára a Dominika Tatarku. Predstavovali v mojich očiach dva rozličné prozaické princípy, epický a lyrický, a ten druhý bol a dodnes je môjmu naturelu bližší.

Písať o mojej ceste je ťažké asi tak, ako učiť sa na test z matematiky v nočnom klube. Odkedy som opustila Kubu, mám pred očami novú realitu. Mám dilemu, či sa mám na svojej ceste správať ako jej protagonistka alebo novinárka, či tu mám žiť, alebo písať. Robiť obidve veci je ťažké, najmä pri intenzite všetkého, čo tu zažívam.

Pozvali mě na hodinový rozhovor do rozhlasu. Na pusté žvanění je to moc, na velké téma, jak vypadá svět, málo. Předpokládám, že jde o svět celý, nejen unavenou západní civilizaci.

Keď ma nedávno zopár filmových producentov zavolalo do Berlína, ako vždy som sa tam vybral s veľkou radosťou. V Berlíne som v roku 1997 študoval, a keď ma na mojom slovenskom sídlisku pochytí veľký smäd po kultúre, najradšej ho chodím uhasiť do berlínskych divadiel. Za tie roky som sledoval, ako tu vyplienili celé dejiny drámy, ako sa texty vzdialené od divadla, od Deleuza po Dostojevského, dostávali na scénu, a videl som jedného tanečníka, ako holubici prehryzol hrdlo.

Chcela by som byť matkou. Zatiaľ som však len matka Dorota (titul matky Terezy prenechávam svojej sestre…) Moje nepálske deti ma volajú Fulmaya auntie, a ja sa bojím že aj o tento titul prídem. Včera sa nám podarilo zachrániť ďaľších dvoch chlapcov zo sirotinca, v ktorom nie je veľa vecí v poriadku. Našli sme ich mamu a od zajtra budú chodiť do novej internátnej školy v blízkosti bydliska ich mamy, ktorú po mnohých rokoch budú môcť vídať.

Basgitarista skupiny Para a architekt Matúš Vallo tvrdí, že architektúra je ťažké zamestnanie, ale je to úžasný svet, ktorý má moc meniť veci. Aj preto založil s kolegom Oliverom Sadovským iniciatívu Mestské zásahy, aj preto občas moderuje pre STV program o architektúre.

Milí priatelia. Moja žena sa rozčuľuje, ak vidí násilie alebo neprávosť. Vysvetľujem jej, že je to preto, lebo si systematicky nezveľaďuje svoj mód „nevšímavej otrlosti“, ako my ostatní.

„Neeeeboj sa šenkiho!“ je častá výzva môjho pokorného a pracovitého cigánskeho kamaráta Laca, keď spolupracujeme na zveľaďovaní fiľakovského priestoru. Muž, ktorý živí dvanásť detí a hovorí maďarskou slovenčinou, mi často prízvukuje: „Filipe, neeeeboj sa šenkiho,“ čo vo voľnom preklade znamená nikoho alebo ničoho. Hm.

Priznám sa, že mojim Američanom rozumiem menej a menej. Nerozumiem, prečo chodia do toho Disneylandu s rozžiarenými očami na výročia svadby, s deťmi a na rodinné párty, vodia tam deti, akoby bol Mickey nejaký dalajláma.

Košice bez pochýb svojimi dejinami, umením či architektúrou patria medzi európske kultúrne mestá. Dôkazom je napríklad košická moderna. O tom, ako sa z uhorského mesta stalo jedno z hlavných sídel slovenskej kultúry napísal Tomáš Štrauss knihu Moje Košice. Uverejňujeme jej úryvok.