„Stala sa mi nehoda. Hanku mi vzali do nemocnice. Prestala chodiť aj rozprávať. Keď som ju bol navštíviť, jej sestry nám vymenili zámok na byte. Mám 74 a nemám zrazu nič.“

„Pani, nemôžete ležať na zemi. Sadnite si na sedadlo.“ Hodím očami na môjho päťročného syna Filipka, ktorého som sa v lietadle rozhodla uložiť na zem. 

Jedna z mála vecí, ktoré si pamätám ako decko, je fotografia ženy so smutnými očami, výrazne namaľovanou tvárou, s ofinou do čela a cigaretou v kútiku úst. Pripomínala mi klauna. Klaunom je pre mňa i autor fotografie, Robert Vano. 

Vladimír Crmoman kritizuje správanie sa politikov a tvrdí, že nerobia vôbec nič, len sa na začiatku školského roka predvádzajú návštevami škôl.

Hľadiac Vladovi do očí som si uvedomil, že každá tvár je poznačená zlom, ktorému podľahla. 

Nepoznám svoj rodokmeň úplne detailne, ale aj tak si myslím, že nemám žiadnu nomádsku krv. Rómsku ani inú. Napriek tomu som fascinovaná nomádmi už od útleho detstva. 

„Prečo u vás nie sú omše a nemodlíte sa každý deň? Veď ste katolíci!“ spustil na mňa bývalý kňaz jednej malej cirkvi, ktorý u nás hľadal útočisko. Vedel som, že to nebude príjemný rozhovor. Napriek tomu som sa mu nechcel vyhnúť.   

Sú poslanecké vyšetrovacie výbory dobrým nástrojom na riešenie káuz? Alebo len príležitosťou na exhibíciu pre kamery? Ostatný český prípad – komisia pre pád ostravsko-karvinských baní OKD – ponúka oboje.

Uplynulé dni boli horúce. Aj kvôli únosu. Oklamali nás Vietnamci? Alebo sme o tom vedeli? A prečo sme únos doteraz nevyšetrovali?

„Páči sa ti tu?“ opýtal som sa nášho nového obyvateľa  v jedno nedeľné popoludnie. „Chýba ti tu niečo?“