V Československu som žil 27 rokov. A hoci traja moji kolegovia tvrdia, že ten štát musel zaniknúť, pretože v ňom z dvoch národov nevznikla jedna spoločnosť, pokladám sa za dôkaz pravého opaku.

V slovenských dejinách nie je až tak veľa udalostí, na ktoré by sme mohli byť právom hrdí. Kto si ešte dnes spomenie na vyhlásenie, v ktorom sa hŕstka intelektuálov ospravedlnila Židom za deportácie? Pritom ide o druhú najdôležitejšiu akciu disentu pred rokom 1989.

Všetko je zle a bude horšie. Verzií je mnoho, východiská žiadne, ak už sa objaví akýsi konkrétnejší návod, ako sa zo všeobecného civilizačného marazmu vymaniť, vždy je jeho súčasťou obrat kamsi dovnútra, k skutočným hodnotám.

Inštitút finančnej politiky pri ministerstve financií a jej šéf Martin Filko vydali analýzu efektívnosti slovenského zdravotníctva. Odborná verejnosť očakávala argumentáciu k zámeru vlády, zaviesť na Slovensku systém jednej zdravotnej poisťovne. Analýza sa na stole objavuje až 5 mesiacov po tom, ako sa predseda vlády rozhodol pre monopolizáciu zdravotného poistenia. Podstatný záver neprekvapuje: analýza nepotvrdila, že by zavedenie jednej poisťovne bolo pre Slovensko výhodné. Zoštátnenie poisťovní je teda predovšetkým ideologický, nie odborne podložený zámer. Analýza však konštatuje, že efektivita slovenského zdravotníctva po roku 2004 poklesla. Vychádza pritom z pochybných súvislostí a argumentuje na pochybných dátach.

K Rómom mám blízko. Dokonca rodinne veľmi blízko. S jedným žijem pod spoločnou strechou. Viem, že spletenec problémov, ktoré sme si navykli volať rómska otázka, by sa mal akútne rozplietať, a nie chronicky zauzľovať, ako sa to deje deň čo deň, niekedy potichučky, inokedy s hurhajom, ale nepretržito.

Bol neporovnateľne čistejší ako všetci ostatní. Mal iné, inteligentnejšie oči, a najmä nežobral. Nepýtal si peniaze ani keksíky, iba sa ma spýtal, ako sa mám, a potom si požičal moj mobil, aby zavolal domov mame. To je ďalšia nezvyčajná vec. Thamelskí chlapci nevolávajú domov. Nehovoria o svojom detstve ani o svojej mnulosti, a to najmä preto, aby si to nepripomínali. Žijú na ulici, spia na ulici na kartónoch, pritúlení k svojim spolupútnikom, pouličným psom a fetujú lepidlo z vrecka. V noci žijú a cez deň spia. V noci sa spať nedá – je zima.

Tu sa musí žiť ako v raji, hovoril som si pred niekoľkými dňami, keď som sa z vyše trojtisícovej výšky pozeral na stubaiské údolie a náhrdelníkový pás hôr nad ním. Bolo prekrásne októbrové popoludnie, slnko svietilo a tu, vysoko nad údolím, aj hrialo, no okolo nás bol už sneh, respektíve snehom zasypaný ľadovec a na ňom a okolo neho kilometre a kilometre zjazdoviek a tisíce a tisíce lyžiarov. Stál som v lyžiarskej bunde, v lyžiarkach a s lyžami na nohách, a zároveň som si v hlave prehrával predchádzajúce popoludnie, keď sme v mestečku Neustift tam dole pod ľadovcom robili plavecké tempá vo vonkajšom bazéne nášho hotela, samozrejme, trochu ohrievanom, ale predsa len. A keď mi potom v tých troch tisíckach metrov sadla na lyžu včela a po chvíli zase preletel okolo hlavy nejaký vysokohorský motýľ, nejako mi nešlo do hlavy, že po tejto jari nebude nasledovať leto, ale november, december, Vianoce a dlhá, predlhá zima.

Žijeme v situácii, ktorú označil nemecký historik Richard Koselleck ako sedlový čas (Sattelzeit). Horským sedlom prechádzame z jednej doby do druhej. Ľudia tušia, že sa ocitli na prahu veľkej zmeny, ale nedovidia do nej ani ju nevedia pomenovať. Postmoderna ako slogan posledných desaťročí nevyznačuje prichádzajúci čas, ale melanchóliu toho odchádzajúceho. Dlhý prechod sa začal v roku 1989. Nemecký filozof Jürgen Habermas si vtedy myslel, že ide o dobiehajúcu revolúciu, v ktorej si postkomunistické krajiny osvoja výdobytky povojnovej euroatlantickej civilizácie. Ukázalo sa však, že celý proces je omnoho hlbší, zradnejší a nezasahuje len nové demokracie, ale aj Európu a celý svet.

Novohrad patrí k mojim najobľúbenejším častiam Slovenska, a moje srdce zaplesalo, keď som objavil veľkú tetu slovenskej literatúry, celoživotnú Novohradčanku Timravu. Na tom, ako Timrava v Skúsenosti opísala svoje stretnutie s Hviezdoslavovou pokryteckou vdovou, som sa šiel ušúľať od smiechu. Chcel som stráviť jeden deň putovaním po Timraviných stopách. K evanjelickým dedinkám v zapadnutom hornatom kraji Ostrôžky sa ide dlho, serpentínami. Timravino rodisko Polichno leží vo výške 600 metrov, mobilný signál tu nie je, pouličný život ovládajú rómske deti. Fara, v ktorej spisovateľka žila 42 rokov, je zavretá. Len starosta má kľúče, dozvedám sa, ale ten tu dnes nie je.

V dvojtisícových výškach je iný svet. Térynka, Zbojnička, Chata pod Rysmi aj približne dve desiatky ďalších vysokohorských chát v Tatrách majú fascinujúcu históriu aj súčasnosť. Ako sa žije v oázach ticha a slobody?