Sto rokov sa chemici nevedeli dohodnúť, či sa hmota skladá z nedeliteľných atómov, alebo nie. Spor sa skončil až vtedy, keď fyzici zistili nielen to, že nedeliteľné atómy chemikov naozaj existujú, ale aj to, z čoho sa presne skladajú.

Zakladateľka a prezidentka Ligy proti rakovine doktorka Eva Siracká stále pracuje naplno. Hovorí, že nemusí byť prísna šéfka, lebo má veľmi dobrý mančaft, ale aj tak má modlitbičku, v ktorej prosí pána Boha, aby druhých nepoučovala a vyhla sa konfliktom.

Volala mi kamarátkina mama, aby som sa jej pozrela na tých internetoch, kedy a kde dávajú toho Renoira a koľko vlastne teraz stojí lístok do kina, lebo ona tam nebola aspoň 30 rokov. Rozmýšľala som, či aj moja mama bola v kine, odkedy som jej sedela na kolenách v Obzorke na Lassie sa vracia, ona mi čítala titulky a spolu sme si pri tom poplakali. No, možno so žiakmi ako dozor na nejakom vojnovom sovietskom filme. Občas mamu zoberiem na koncert či do divadla, ale do kina, to mi nikdy nenapadlo. Chodia vôbec ešte seniori do kina? A na aké filmy?

O tehotenstve sa počas života dozviete mnoho, ale nikde sa nespomína, že sa s ním spájajú ohromné, hollywoodsky výpravné sny. Tehotná žena sníva ako decko v horúčke. Raz sú to slnkom prežiarené idylické pláne, kde sa preháňa dávno mŕtvy chrt s tým súčasným bastardom, čo práve hlasno chrápe pri nohách postele. Vynárajú sa dávni kamaráti. Potom hráte novú divadelnú postavu. Je to Karin, čašníčka. Sústredíte sa. Karin stojí za barom. Zákazník sa pýta: „Slečna, aký je rozdiel medzi týmito päťkorunovými pagáčmi a tými dvojkorunovými?“

Budúci týždeň bude skrátený a jeho druhú polovicu strávim zrejme na Liptove. Záhradným prácam sa asi nebude dať vyhnúť. Ale možno bude pršať, a tak by som mohol konečne dočítať Židovský policejní klub Michaela Chabona. Jeho Úžasná dobrodružství Kavaliera a Claye sa pre mňa stali knihou posledného roka či dvoch. Policajný klub ju v internom rebríčku nepreskočí, aj tak sa však už teraz teším na Chabonovu tretiu knihu, Záhady Pitsburgu, čakajúcu na stole.

Predstavte si dvojníkov Stalina, Lenina, Putina. Títo chlapíci stoja na Červenom námestí a na požiadanie sa s vami odfotia. Sú presne oblečení ako ich originály, nacvičili si chôdzu, hádam aj pohľad. Závan starých časov ako hrom.

Tak teraz, keď už je toho plný bulvár (aj keď mi je ľúto, že ste to vy nevedeli prví), môžem konečne o tom hovoriť. Môžem konečne písať do tohto svojho týždenného terapeutického denníčka o tom, aké to je, keď sa po 30 rokoch vžívam do roly mamy. Mamy ako takej, ale v tomto štádiu najmä do mamy svojej. Nikdy som to nejako veľmi neriešila, vediac, že som bola, minimálne jednostranne, totálne nechcená, ale teraz, ako sa mi pomaly zväčšuje bruško, a nálady a emócie sa striedajú ako po nejakej šialenej droge, pričom citlivosť je nastavená na maximum, mám pocit, že moja mama musela byť asi bohyňa.

Sú výstavy, ktoré vám pomôžu objaviť autora, ktorého ste doteraz nepoznali. Sú výstavy, ktoré vás naučia vidieť krásu tam, kde ste ju predtým nevideli. A sú výstavy, ktoré vám umožnia zamyslieť sa nad tým, čo vlastne umenie je a ako vzniká.

Pamätáte si na naozajstné párky? Na tie, čo ešte obsahovali mäso? Pamatáte si na mlieko, čo chutilo ako smotana? Pamätáte si na ruskú zmrzlinu, z ktorej človeku išli zimomriavky? Na jahody, ktoré voňali ako z babičkinej záhradky? Ak niečo z toho u nás nájdete, o čom vo väčšine spomínaných prípadov pochybujem, tak jedine v špeciálnom BIO obchode, bude tam milión Fair Trade nálepiek, vyhodíte za to mailand, a to len preto, aby ste jedli normálne žrádlo. Nie v Rusku.

Kazimierz Florian Flocke má stisk ruky ako hrdý sedliak. V sobotu predpoludním som s týmto štátnym tajomníkom ministerstva poľnohospodárstva asi hodinu a pol debatoval o poľských roľníkoch a vývoze poľských potravín aj do Česka a na Slovensko. Pri jeho odchode som sa ho po poľsky spýtal na to, čo som tak trochu tušil, ale s istotou som to nevedel. „Pán viceminister, je pravda, že ste Kašub?“ Plocke sa len usmial, a potom mi svojím rodným jazykom odpovedal: „Jo, gwësno.“ To neznamená nič iné ako „Áno, iste.“