U nás doma sa všetko točilo okolo Kozmosu. Časopis Kozmos je astronomický časopis, ktorému šéfovala naša mama. Nebola v strane, a tak namiesto „šéfredaktorka“ stálo v tiráži: „poverená vedením redakcie“. Taký bol socík osemdesiatych rokov: Malátny voči vnútornému nepriateľovi. Zato u nás doma to žilo. Keď bolo po uzávierke, rozkladali sa stránky s predtlačeným časopisom na koberci v obývačke a mama sa obracala k ujovi Lackovičovi, technickému redaktorovi a rodinnému kamarátovi: „Milanko, a nie je tá obloha priveľmi sivá?“

Milton Friedman sa vtipným a výstižným vyjadrením o zhadzovaní peňazí z helikoptéry kedysi pokúšal poukázať na nezmyselnosť viery, že tlačenie peňazí je účinným nástrojom v boji proti poklesu ekonomiky. Bohužiaľ, imperatívom dneška nie je varovanie Miltona Friedmana, ale naopak, práve ten postoj, ktorý oprávnene a nahlas kritizoval.

Vždy som rozmýšľala, aké by to bolo byť vo väzení. Že či by som sa od nešťastia zbláznila alebo zomrela, alebo či by som to znášala s humorom. Či by som stratila iskru do života, alebo, naopak, vymýšľala nemožné aktivity v rámci svojich možností. Táto predstava bola v mojej hlave vždy. Kedysi som mala teóriu, že veď nič to, ak ma niekedy zavrú (aj keď si naozaj neviem predstaviť, za čo a prečo), tak si prosto sadnem na zadok a budem meditovať. Keď to vedia buddhistickí mnísi, musím sa to predsa naučiť aj ja. Sadnúť si, zavrieť oči a opustiť telo. A ostatné máš na háku.

Pristála som vo výške 2 800 metrov v nočnom Quite, hlavnom meste Ekvádoru, a predstavujem si, že stojím len pár sto metrov nad Gerlachom. Pohľadmi stále strážim fascinujúce sopky s indiánskymi menami Rucu a Guagua Pichincha. Oddychujú nad ekvádorskou metropolou, ale môžu sa prebrať a pekne nám podkúriť. Vzrušene odhaľujem tento poklad na rovníku, ale vždy musím najprv odomknúť osem zámkov na dverách. Necítim sa ohrozená, ale moja domáca vie o našej štvrti určite viac, a tak postupne zlepšujem časový rekord zamykania. Obzrela som si ten rovník a odfotila sa ako všetci – jedna noha na severnej pologuli a druhá na južnej.

Chuck Norris vraj presvedčil svoju babku, že nie je hladný. Ja som minulý týždeň presvedčil babku mojej ženy v drevenici na svahu ukrajinských Karpát, že si nedám domácu pálenku. Inak sa oslava jej 82. narodenín zaobišla bez ďalších veľkých incidentov, hoci sa zúčastnili aj strýko, temperamentom a postavou miestny Nikola Šuhaj lúpežník, či 90-ročný sused dávajúci k dobru historky, koľkých Rusov za vojny postrieľal. (Gréckokatolícki Huculi vnímali Nemcov najskôr ako osloboditeľov spod ruského a pravoslávneho jarma.)

„Prekvapíte ma dneska, pane? Čo poviete, prekvapíte?“ takto ma oslovil pri mojej prvej prechádzke Prešovom istý chlapík, hore bez a s cigaretou, vlasy aj okuliare na spôsob hipíka zvýraznili, že má vyťatô. „Pane,“ odpovedám ja, „rozhodol som sa, že vás prekvapím tým, že vás neprekvapím.“ „To ste ma teda vôbec neprekvapili, pane,“ odpovedá. „Ale zato vy ste ma mimoriadne osviežili,“ vravím mu. Nemuseli sme ani v náznaku vypovedať, že ide o prachy, obom nám to bolo od počiatku jasné.

V Prahe sa mi z letného potu vyhodil smutný problém: odnechcelo sa mi tu hľadať čokoľvek nové. Matka miest sa v mojich očiach totiž vyprázdnila na tématický zábavný park. V Pragolande už aj za Zlatú uličku pýtajú vstupné. Spomienky sú, našťastie, zadarmo. Okrem koncertu Depeche Mode mi ich vyvolávali zubaté matriošky z plagátov propagujúcich Museum of Communism.

Tento mesiac uplynie 45 rokov, čo do Československa vstúpili vojská Varšavskej zmluvy. Nasledovalo 20 rokov „normalizácie“ ducha i celej krajiny. Z tých počiatočných čias mi v pamäti ostali tri svedectvá. Jednu moju známu navštívil slovenský kultúrny činiteľ a pri pohľade na budúcnosť povedal: „Budeme musieť klesnúť až na dno!“. Jeden dlhoročný politický väzeň mi zasa povedal: „Treba sa teraz zababušiť do kožucha a prezimovať.“ A Vlado Jukl nám mladým zdôraznil: „Čelom k masám! Dokiaľ nás nebudú tisíce, komunisti si s nami dajú ľahko rady!“

Marek Stolarčík a ďalší moji lietajúci priatelia išli objavovať nepoznané hory Iránu. Mojich priateľov však v Iráne zatkli a pokladajú ich za špiónov. Prosím, pustite ich domov.

Časť rodiny mojej ženy Ludmily pochádza z Ukrajiny, z oblasti, pre ktorú sa vžilo označenie Volyň. Z mnohých detí, ktoré mali ukrajinská prababička a pradedo, zostala len Ludmilina babička a jej sestra, ktoré utiekli do Česka. Všetci ostatní zahynuli. Časť v dvadsiatych rokoch, keď sa krajinou prehnali boľševici a Pilsudského Poliaci, zvyšok za druhej svetovej vojny.