Na sociálnych sieťach sa občas objavia šokujúce správy, napríklad že deviantný poľovník zastrelil sučku nemeckého ovčiaka – náhradnú matku malého rysa, ktorého sa ľudia s jej pomocou snažili vrátiť do prírody. Aj také prípady zbytočne vyostrujú vzťahy medzi poľovníkmi a ochranármi.

Filmy a romány urobili z tohto mesta akési hráčske dúpä, v ktorom hráči obchodujú s tajnými plánmi armád celého sveta,“ napísal Jean Genet. „Tanger bol skutočným symbolom zrady.“ Zvlášť v časoch jedinečného štátoprávneho experimentu, „Medzinárodnej zóny Tanger“ (1925 – 1956), priťahovalo mesto zrady spisovateľov z celého sveta.

Aj pri takej bohumilej činnosti, akou je kulinárčenie, sa dá poriadne poplakať. A to nielen vtedy, keď máte deň pod psa a všetko vám padá a prihára. Stačí dlhšie nadrobno krájať cibuľu.

Juraj Kováčik je fotograf krajinkár na voľnej nohe. Chvíľu bol súčasťou Artfóra, neskôr sa venoval ekonómii. Dnes najmä fotí a vytvára digitálne knihy. Chodenie po výstavách a písanie pre .týždeň považuje za pekný koníček.

Vízie, sny, programy. Politické programy číta málokto. Stáva sa pomerne často, že aj ich autori majú problém s pasážami, ktoré sami nepísali. Teda, azda s výnimkou úplne prvého Programového vyhlásenia VPN z 20. novembra 1989, ktorý vznikal „na úsvite revolúcie“ na najvyššom poschodí Filozofickej fakulty Univerzity Komenského a mal necelú jednu stranu. Písali sme ho v eufórii a v jednom okamihu, keď sa zdalo, že sa blížia tajní, Martin Bútora navrhol, aby sme ho zjedli. Sedeli sme vtedy na pracovisku programátora Alfréda Zimmermanna. Mimochodom, neviete niekto, čo je s ním?

Pred dvadsiatimi rokmi som v posledných federálnych voľbách nevolil. Bol som na mesačnej novinárskej stáži v južnom Rakúsku, v klagenfurtských novinách Kleine Zeitung, jednej z mnohých, ktoré sa vtedy po tej našej revolúcii novinárom ponúkali. Vybavil mi to taký milý človek z rakúskej ambasády.

V minulom čísle sme sa zaoberali mimoriadne citlivou témou – striedavou starostlivosťou o deti po rozvode. Spokojnosť, ale aj sklamanie či pobúrenie, také je spektrum množstva reakcií na článok Vzbura otcov, ktorý som spracoval s kolegami Evou Čobejovou a Martinom Hanusom. Prekvapilo ma, že tieto pocity nevyjadrili ženy – matky, ako som očakával, ale muži – otcovia.

Na trhu takmer nič nenájdete. Je skoré ráno a niekto práve na čiernej oznamovacej tabuli prepisuje ceny bravčového mäsa. Ceny sa menia iba v jednej číslici, rebierka či kuracie nohy dnes stoja trochu viac. To, čo je inde bežná vec, je u nás v skutočnosti trhová katastrofa. Kubánske hospodárstvo, náš vnútorný trh, je také krehké, že stačí maličké zvýšenie ceny za kilogram mäsa alebo masla a celý trh sa otrasie. Stačí o pár halierov zvýšiť cenu jedla a teplomer nám hneď nameria vyššiu hladinu strachu a rastie naše znepokojenie.

Nie je to vôbec také zlé, ako sa môže zdať. Seriálov, aj špičkových, reprezentujúcich oných desať percent seriálovej produkcie, ktorá skutočne stojí za pozornosť, máme u nás dosť. Kúpi ich niektorá z dvoch slovenských komerčných staníc, trocha odpromuje a potom už si len vlasy trhá, že to nielenže neláme rebríčky sledovanosti, ale ledva dosahuje slabší priemer, prípadne ide rovno o prepadák.

Už viac ako dvadsať rokov počúvam rôzne verzie príčin rozpadu Československa. Niekedy rovno z prvej ruky. Napríklad o kompromitujúcich materiáloch, ktoré si po vojne odniesli tajné služby a využili ich potom pri budovaní agentúrnej siete. Najmä Sovieti konali veľmi efektívne. A domáci kolaboranti im pritom snaživo pomáhali.