Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Stredná Európa Luboša Palatu

.luboš Palata .časopis .týždeň vo svete

Pred dvadsiatimi rokmi som v posledných federálnych voľbách nevolil. Bol som na mesačnej novinárskej stáži v južnom Rakúsku, v klagenfurtských novinách Kleine Zeitung, jednej z mnohých, ktoré sa vtedy po tej našej revolúcii novinárom ponúkali. Vybavil mi to taký milý človek z rakúskej ambasády.

A tak som s celkom slušným platom, ubytovaním zadarmo a kolegiálnou starostlivosťou v malej, ale pomerne osvietenej redakcii prežil mesiac v jednom z najnudnejších miest strednej Európy. O ôsmej hodine večer sa tamojšie ulice vyľudnili a v prevádzke bolo len niekoľko málo reštaurácií, MacDonalds pri letnom kine, a potom len pár nevestincov vrátane toho, kam, ako sa posmrtne ukázalo, zavítal slávny korutánsky hajtman Jörg Haider.
Za celý ten mesiac mi v tamojších novinách vyšli tri komentáre. Všetky sa týkali našich posledných československých volieb a vo všetkých som napísal, že rozpad federácie je asi najlogickejšie riešenie toho, čo sa tam u nás v Československu deje.
Mojich rakúskych kolegov, ktorým sa za humnami odohrali a odohrávali prvé dejstvá krvavých balkánskych vojen,  prekvapila moja bohorovnosť, moje presvedčenie, že to, čo sa deje v bývalej Juhoslávii, sa u nás diať nebude. Mal som napokon pravdu, pretože československý rozvod bol jedným z tých zázračných rozchodov, ktorý si želajú obidvaja partneri. Vy Slováci ste chceli svoj štát, je otázka, koľkí z vás, ale z Prahy to vyzeralo, že určite tá najhlasnejšia časť. A my Česi sme žili z pocitu, že bez vás Slovákov si vlastne len pomôžeme.
A najmä, že sa pominie nebezpečenstvo, že by sme za premiéra mali niekoho takéto strašného, ako by bol pre nás Vladimír Mečiar. Východný „sedlák“, esencia nevkusu, arogancie a zvláštnej, pre Čechov nepochopiteľnej hornouhorskej vidieckej iracionality. Proti nemu stáli naši „géniovia“, elegantný, vzdelaný, pracovitý, puntičkársky Václav Klaus, náš „pán božský“, a Václav Havel, model disidentstva, náš nový Masaryk, obrovský symbol pre Západ. Na Klausa si Mečiar netrúfol, ale Havla urážal veľmi vulgárne a hnusne, a to sme si nemohli nechať. Tak nech si idú, hovorilo si mnoho Čechov vrátane mňa.
Pred dvadsiatimi rokmi som nevolil, pretože sa mi nezdalo nutné ísť kvôli jedným voľbám stovky kilometrov. To, že pôjde o posledné federálne voľby, som vtedy netušil, a netušil to asi nikto vrátane Mečiara a Klausa. Mečiar si to možno trochu prial, ale ani na tom sa vtedajší aktéri nezhodnú.
Hádam nijaký štát, s výnimkou Nórsko-švédskej únie v roku 1905, sa nerozpadol tak ľahko ako Česká a slovenská federatívna republika, a to aj v Nórsku sa konalo aspoň referendum.
Nijaký štát sa tiež asi nerozpadol tak bez následkov ako tá naša federácia. Keď som však pred pár dňami robil rozhovor s asi najpremýšľavejším z českých politikov, senátorom a po novembri premiérom českej vlády Petrom Pithartom, uvedomil som si, že nakoniec to tak dobre vôbec dopadnúť nemuselo. „Hrozne, strašne sme riskovali,“ spomínal na svoje vtedajšie pocity Pithart, veľký odporca rozdelenia, ktorý po voľbách, v ktorých jeho Občianskej hnutie úplne prepadlo, mohol koniec federácie len bezmocne pozorovať.
To riziko nevidel Pithardt len v samotnom delení štátu, ale najmä pre celú strednú Európu. Slovensko malo záťaž v podobe polmiliónovej maďarskej menšiny na juhu Slovenska a pripomeňme, že v Maďarsku vtedy vládla demokratická, ale súčasne nacionalistická vláda Józsefa Antalla, politického otca veľkomaďarských nápadov Viktora Orbána.
To obrovské riziko, ako to so strednou Európou dopadne, potom podľa Pitharda trvalo až takmer do konca deväťdesiatych rokov, do odstavenia Mečiara od moci a vlastne až do vstupu celého regiónu do NATO a Európskej únie. Pithard spomínal, ako mu Ján Čarnogurský, jeho premiérsky republikový náprotivok, kreslil, na ktorom mieste Žitného ostrova slovenská armáda zastaví postup maďarských tankov, ako v dňoch vyhlasovania samostatnosti bola na Slovensku pripravená mobilizácia.
Pre Česko stále hrozilo reálne nebezpečenstvo zo strany sudetských Nemcov, ktorí v tom čase mali nadpolovičnú väčšinu v bavorskom parlamente a boli obrovsky vplyvnou organizáciou zastupujúcou milióny nemeckých voličov.
Možno až teraz nám dochádza, aké sme to vtedy mali šťastie, že sa nič také strašné v súvislosti s rozdelením nášho štátu nestalo. Keď sa však človek pozrie na stav Európskej únie, na stav NATO a na stav strednej Európy, nemôže si nepomyslieť, že to šťastie budeme ešte aj v budúcich rokoch potrebovať.

Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite