Koniec sveta podľa mayského kalendára má byť tento piatok. Bez ohľadu na popieranie hodnovernosti predpovede vízia tohto druhu zaujme. Čo keby naozaj? Tentoraz by sme síce nestihli Vianoce, ale na druhej strane – nebolo by treba dokončiť niektoré úlohy, uskutočniť ťažké rozhovory, doplatiť nedoplatky a úroky z omeškania... V istom psychickom stave môže koniec sveta vyzerať lákavo. Každý ohlasovaný koniec sveta tak zmobilizuje sekty, vizionárov a prorokov najrôznejšieho druhu. Čím slabšia povaha, tým silnejšia vízia posledných dní ľudstva.

Po návrate z posledného tripu sme mali dosť dní na to, aby sme sa zotavili a trochu si oddýchli pred domácim zápasom s CSKA Moskva. Prvé dva dni sme mali úplné voľno, hoci v skutočnosti to bolo len jeden a pol dňa, pretože sme sa z Ruska znova vrátili až niekedy o šiestej ráno. A potom sme opäť začali trénovať a pred zápasom sme už boli úplne pripravení.

Kemp sme si zložili priamo pod posvätnou Krištáľovou horou. Bol spln. Mesiac osvetľoval horu a naše oddychujúce kone. Sedem z nich sa niekam stratilo, naši koniari strávili celú noc behaním po kopcoch. Vonku však bolo svetlo a…úplne magické. Nevieme, čo od toho buddhistického festivalu, čo sa tu v 4 100 metroch v Nepále koná raz za 12 rokov, čakať. Už v noci sme registrovali stovky malých svetielok. Pútnici sa vybrali na koru – krúženie okolo posvätnej hory, ktoré trvá 12 hodín a treba prekonať dve vyše 5 000-metrové horské sedlá. Niektorí pešo, iní modliac sa a hádžuc sa o zem pri každom kroku. Keď sme ráno zišli do Shey Gompy na miesto samotného festivalu, ocitli sme sa v nejakom bizarnom filme.

Čo sme včera čítali, na to zajtra budeme chodiť do kina. Sezóna letných hitov sa skončila, jeseň, zima za dverami, Oscary® na dohľad, treba divákovi ponúknuť aj trocha nefalšovaných umeleckých ambícií. Spoľahlivým spôsobom, ako to dosiahnuť, sú filmové adaptácie románov, nie len tak hocijakých, ale románov, ktoré okrem toho, že sú bestsellermi, sú aj literatúrou. Spomedzi tých, čo nás čakajú v najbližších mesiacoch, trčia dva, Life of Pi kanadského spisovateľa Yanna Martela, režíruje Ang Lee, a Cloud Atlas Angličana Davida Mitchella, režírujú Andy a Lana Wachowskí a Tom Tykwer.

Pred pár dňani protestovali v uliciach Tel Avivu stovky Izraelčanov proti prípadnému útoku na Irán. Nešlo o žiadnu masovú záležitosť, demonštrácia sa ani zďaleka nepodobala na sociálne protesty z leta minulého roka. Mohol by vzniknúť dojem, že Izraelčanov viac ako útok, ktorý by zmenil Blízky východ, trápia vysoké ceny a slabá dostupnosť služieb. Je to celkom opodstatnený pohľad. Izraelčanov skutočne momentálne zaujímajú iné veci.

Izrael má od minulého týždňa nového ministra civilnej obrany. Vymenovanie Aviho Dichtera považujú izraelské médiá aj verejnosť za ďalší signál toho, že útok na Irán sa blíži.

„Veľký“ doktorát z filozofie predsedu KDH je ďalší z množstva titulových škandálov, ktoré pravidelne explodujú (už aj) na Slovensku. Skutočnosť, že v epicentre stoja – z podstaty mediálneho záujmu – politici, doteraz odkláňala pozornosť od systémových príznakov k osobám hriešnikov. S Jánom Figeľom zrejme dôjde k posunu, ale na zmenu je neskoro.

Dostalo sa mi výnimočného privilégia, počúvať Bacha v jeho vlastnom kostole Thomaskirche v Lipsku. Prežil tu 27 zo 65 rokov, bol tu kantorom a riaditeľom tunajšej hudobnej školy. Konal sa tu totiž festival Bachovej hudby a tento rok bol venovaný slobode. Lipsko bolo prvé miesto, kde v roku 1989 začali demonštrácie, ktoré vyvrcholili pádom berlínskeho múru. Protestujúci sa vtedy zhromaždili najskôr pri Nikolaikirche, druhom veľkom lipskom kostole, kde Bach prvýkrát predviedol svoje Pašie svätého Jána.

Vedel som, že to raz príde, akurát som nevedel, kedy a ako sa k veci postavím. A je to tu. Mám dodať do .týždňa pravidelnú glosu a nič mi nenapadá. Sľúbil som spoluprácu žilinskému večerníku, dlho som už nič nezavesil pod svoj blog, mám dohodu aj s Jakubom Kratochvílom na blog .týždňa a tak ďalej. Boli časy, keď som mal doma pripravených hneď niekoľko textov a permanentne som štval Petra Zajaca alebo Jana Štrassera, keď som namiesto jedného textu posielal hneď tri. A zrazu nič.

V nedeľu 27. mája opustili KDH dvaja podpredsedovia, Daniel Lipšic a Jana Žitňanská. Ich odchod ponúka otázku: dokedy sa táto najstaršia slovenská moderná strana môže ešte štiepiť?