Predpokladám, že neviete, kto je Petr Drulák. Ak to viete, potom ste pravdepodobne Miroslav Lajčák alebo Lívia Klausová; ale prišiel čas, aby sa s ním oboznámili aj ostatní čitatelia .týždňa. Chlapík, ktorý ukončuje havlovskú éru, sa nevidí každý deň.

Eurofondy. STOP Časť prostriedkov z fondov Európskej únie Brusel Slovensku nepreplatí. Dôvodom sú pochybné praktiky pri ich čerpaní. Vlani ich odhalili európski audítori. Ich kontrola spochybnila celý náš systém auditu, keďže ten prehliadol viacnásobné preplatenie a predraženia niektorých nákupov, alebo pochybné praktiky pri tendroch.

Obrázok č. 140: Ríšsky snem v Norimbergu 1933. Totenehrung. V popredí stojí v meravom postoji člen jednotky SS so štandardou SS v ruke. V pozadí obrovská pláň, na nej stopäťdesiattisícová masa vojakov. V špalieri kráča Adolf Hitler s Ernstom Röhmom, vzadu vejú na stožiaroch tri obrovské zástavy SS. O rok už Röhm vedľa Hitlera kráčať nebude, Hitler elitu nacistických úderných jednotiek SA vykántri.

Čo sa to tu vlastne deje? Stretnúť človeka, ktorý drží slovo, dá sa mu veriť, nemyslí iba na svoj záujem a prospech, pestuje a kultivuje vzťahy, je naozaj vzácnosť. Poctivý remeselník, partner, spolupracovník... profík, dôveryhodný... A bude horšie. Však ste už počuli o negatívnej slučke spätnej väzby – čím je niečoho menej, tým je toho menej. Odborníci na demografiu by vedeli rozprávať. Najmä však umelci a ľudia s mimoriadnou senzitivitou pre „ducha doby“, čiže žalostná menšina.

Anglický historik Eric Hobsbawm je autorom dnes už okrídleného výroku o krátkom dvadsiatom storočí 1914 – 1991. Odvtedy uplynulo len niekoľko rokov a ukázalo sa, ako sa môže mýliť historik, ktorý chcel byť prorokom a zamieňal si budúcnosť s minulosťou. Od Sarajeva, ktoré bolo spúšťačom prvej svetovej vojny, uplynulo sto rokov, a predsa tá guľka Gavrila Principa ešte stále sviští povetrím a rozosieva smrť. To sa len chvíľku po roku 1989 (lebo dvadsaťpäť rokov je z historického hľadiska len chvíľkou) zdalo, že všetko bude inak. Žili sme v ilúzii o dobre usporiadanom svete, ktorý síce sprevádzajú prevádzkové ťažkosti, ale tie nenarúšajú celkový obraz.

Dnes je prvý júlový štvrtok a podchvíľou ma premkne záchvev nostalgie pri každom pomyslení na to, že dnes večer v Ríme, v nádhernom historickom Ninfeo di Villa Giulia, prisúdia a vzápätí odovzdajú najvýznamnejšiu taliansku cenu za pôvodné literárne dielo, Premio Strega. Táto moja nostalgia je dcérou spomienky na tri takéto štvrtkovo-júlové stridžie večery, ktoré sme v uplynulých rokoch vďaka šťastným okolnostiam strávili spolu s manželkou v spoločnosti Veľkých Elektorov, sedeli sme medzi nimi na vratkých stoličkách pri okrúhlych stoloch a do omráčenia sa zhovárali a zhovárali a zhovárali s naozaj veľkými menami súčasnej talianskej literatúry.

Milí priatelia, premýšľali ste niekedy nad tým, aký vzťah máte ku „country“? Nehovorím o amerických priériových legendách. Mám na mysli najmä fenomenálnu českú produkciu. Oširákovaní kovboji z Prahy, Sázavy, Šumavy i Moravy. Spagetti westerny a stredoeurópske country, to sú absurdné protirečenia, zvečnené na filmovom plátne a na platniach.

Vrelé pozdravy z Japonska, kde vám hneď na letisku za babku prenajmú wifi zariadenie v tvare okruhliačika, aby ste mohli ako ostatní celých 24 hodín nerušene pracovať. Napríklad napísať článok o japonskej kuchyni, ktorá patrí medzi najlepšie na svete.

Andrej Zvjagincev – to meno stojí za zapamätanie, ak ste tak doposiaľ nespravili. Jeho debut Návrat z roku 2003 rozčeril hladiny filmových festivalov. Rovnako aj nasledujúce Vyhostenie či Jelena. Najnovšia snímka Leviatan je nateraz Zvjagincevovým chef-d' oeuvrom. Skvelý, a zároveň veľmi znepokojujúci film. A, ako to už býva, je nielen o Rusku, ale aj o nás.

Po prosbe z minulého týždňa o pomoc pri likvidačnej pokute za Lampu o kauze Cervanová cítim potrebu vyjadriť vám vďaku. Zareagovali ste okamžite.