Dorota Sadovská v Nitrianskej galérii nedávno otvorila svoju výstavu Nahotou tela a mysle. Hovorí, že robí antifotky, antiportréty, antičasopis SADO, a teraz si vymyslela aj antibutik, lebo ju fascinuje hľadanie balansu medzi protichodnými vecami.

Milan Kňažko sa má rád. Patria k nemu golfové palice a perfektne padnúce obleky. V úlohe prezidenta by vyzeral dobre, priam oslnivo, má to však háčik. Svoj podiel na mečiarizme, za ktorý budú platiť ešte naši vnukovia, nikdy neoľutoval. Keby oľutoval, nemohol by teraz kandidovať za prezidenta. A ešte niečo: Keď na natrieskaných Pasienkoch dôchodcovia takmer utĺkli Števa Hríba a neskôr, keď Jeňovi Kordovi siskári podpálili auto, u nás v Stoke sa stretávala vtedajšia opozícia. V kamenných divadlách panoval strach a my sme mali jedinú vieru: Poraziť mečiarovské zlo a nastoliť nové pravidlá.

Zástancovia tradičnej rodiny varujú pred legitimizáciou homozväzkov spôsobom, akoby spoločnosť v blízkej budúcnosti stála pred hroziacou epidémiou v podobe homosexuálnych adopcií. Jednak si myslím, že to je fóbia ľudí, ktorí sa s homosexuálnymi pármi, žijúcimi v dlhodobom zväzku, nikdy nestretli, na druhej strane som z tejto debaty znechutená – aj keby naozaj nešlo o nič iné, len o to, ako sa zmocniť opustených sirôt nekompletnými homo-príšerami, koľkých párov by sa takýto druh adopcie na Slovensku v skutočnosti týkal? Dvadsiatich? A čo spravíme s tými lesbickými ženami, ktorým v túžbe mať dieťa nijako nezabránime? Veď je to smiešna debata.

Nemecko bolo v posledných rokoch úpešné v politickom brandingu a stalo sa symbolom zodpovedného centra Európy. Máme dokonca kozmopolitný imidž, ešte pred desiatimi rokmi nepredstaviteľná vec. Ale niečo tu nesedí. Lesk a eleganciu novej germánskosti spochybňuje nemecký postoj k imigrácii.

Ferko má čoskoro osem týždňov. Leží v kuchyni na prenosnom ležadle a pozoruje oranžový plagát s kocúrom, čo visí na stene. Smeje sa, volá naňho, vydáva zvuky ako vtáčik. Pozorujem a neodvažujem sa rušiť. Je to fascinujúce. Len žasnem. Celé dni. Keď mi ho prvýkrát priložili k tvári a prihovorila som sa mu, otvoril jedno oko, zahľadel sa na mňa ako Bud Spencer a predtým, než spustil ďalšiu litániu, započúval sa do môjho hlasu. Odvtedy komunikujeme. Nemôžem od neho odtrhnúť zrak. Mám pocit, že ho poznám dávno. Vždy som si myslela, že mať dieťa je len ťažká drina a lopota. Ako keby nebola drina nahrávať pesničky!

To, aké surové a nemilosrdné sú k sebe ženy, vystihol už Sándor Márai vo svojich Denníkoch z roku 1943: „ Ženy si seba navzájom nevážia. V očiach ženy nemôže byť nejaká iná žena naozaj ,veľká´ alebo bezvýhradne ,krásna´ či bezo zvyšku ,dobrá´, nesebecká, domácky založená atď. Keď žena vstúpi niekam, kde sedí už nejaká iná žena, miestnosť sa naplní podozrievavosťou. Žena uverí vo veľkosť, bystrosť či ľudskosť inej ženy jedine vtedy, keď o tom má dôkaz. A to tiež len zdráhavo.

Milí priatelia. Sú veci exkluzívne a sú veci všedné. Tie exkluzívne ofukujeme, snívame o nich, vážime si ich a obdarúvame nimi. Všedné sú všedné – sivé, obyčajné, všeobecné, ľahko dostupné, niekedy až odkopnutiahodné. Po čase aj exkluzívne veci zovšednejú. Ktovie, ako by dopadol život Rómea a Júlie, keby sa boli zobrali... Banálny koniec, alkohol, nevera, domáce násilie...

Na jeseň minulého roka sa uskutočnil prieskum, kde sa ľudí pýtali, čo si predstavia, keď sa povie Felvidék. Osemdesiatpäť percent Maďarov poznalo správnu odpoveď, viac ako dve tretiny opýtaných Slovákov netušilo, o čom je reč.

Keď je reč o svätcoch, predstavia si mnohí akési rozprávkové bytosti bez ľudských vlastností. No aj dnes je veľa ľudí, dokonca vzdelaných a úspešných, ktorí sú svätosťou fascinovaní. A v živote svätcov vidia dokonca osobnú výzvu.

Anna Polcková ako predsedajúca evanjelická farárka v Bratislave Starom Meste musí riešiť aj také veci ako nehnuteľnosti či manažment. Najmä však káže, učí a sprevádza ľudí všetkých kategórií.