Režisér Michal Vajdička, čerstvý držiteľ Dosky za inscenáciu Láskavé bohyne v SND. Momentálne tam skúša Bál na motívy Timraviných poviedok, popritom učí herectvo na VŠMU, pripravuje projekt pre ČT, je umelecký šéf Dejvického divadla v Prahe.

V septembri uplynulo sto rokov od narodenia oravskej maliarky Márie Medveckej. Toto výročie si pripomenieme trochu netradične – veľmi osobnými a originálnymi fragmentmi spomienok, ktoré zaznamenal jej syn, lekár Peter Belan.

Väčšina nezainteresovaných vníma vedu ako oázu serióznosti a najmä nekonečnej nudy. Udeľovanie Ig Nobelovej ceny je dôkazom toho, že aj vedci majú zmysel pre humor a recesiu.

Výskumníkom sa po takmer 170 rokoch podarilo objaviť vrak lode Terror, ktorá spolu s loďou Erebus zmizla bez stopy aj s posádkou. Išlo tak o jednu z najväčších záhad histórie. Príspevok je spred dvoch rokov, kedy sa podarilo po prvýkrát stratené lode lokalizovať.

Zinka, Lujza a Jurko. Tri z deväťtisíc detí vo veku do siedmich rokov na Slovensku, ktoré majú viacnásobné postihnutie, mentálne aj fyzické. O  bolesti ich rodičov vieme toho málo. A pritom naliehavo potrebujú pomoc. Štát im ju zatiaľ neposkytuje.

Anexia ministerstva pôdohospodárstva a podriadených inštitúcií rodinou a rodákmi ministra Jahnátka je čo do rozsahu a iných zvláštností (všetci jedna dedina) úplná bizarnosť. Tento úkaz sa však dá aj zovšeobecniť: rodinkárstvo nielen v užšom význame dynastických nominácií či zamestnávania širšieho príbuzenstva, ale najmä v zmysle budovania sociálnych a klientskych sietí je už súčasťou DNA slovenského verejného sektora.

Ráno je čas nákupov. Vtedy je vzduch ešte svieži, až neskôr sa rozmáha kanikula. V tomto letnom období je na ulici hojný počet obchodov.

Milí priatelia. Tento stĺpček by som chcel venovať psom. Každý stretol svojho životného psa. Možno to bol susedov oňuchávač. Rafol vás do lýtka. Preto teraz psov bojkotujete. Možno sami chováte psovitú šelmu, práve vám olizuje ruky. V mojom živote bolo niekoľko psov. Prvý bol susedov Lesan u babky na dvore. Mal som ho rád, ako dieťa som ho skusmo kopol, on vyceril tesáky, zdrapil ma za tepláky. Potom bol jeden vlčiak, ktorý mi kovovým náhubkom udrel do hlavy, lebo ako komótne dieťa s nadváhou som sa nevyšplhal na strom. Potom prišla Brita.

Vstúpil som do viedenského prírodopisného múzea a na niečo som si spomenul. Miestnosť, kde práve stojím – tmavá, až temná a zvláštnym spôsobom dôverná – vystavuje ľudské plody v rôznych fázach vývoja.