Bol to zvláštny pocit, keď som sa po boku absolventov Cambridgeu a Princetonu ocitla aj ja, absolventka neznámej a ešte k tomu slovenskej univerzity. Ocitla som sa v jednej skupine študentov, ktorí práve začínali svoje dvojročné štúdium medzinárodných vzťahov na Oxforde.

„V tejto krajine si už vôbec nevážia robotníka!” začujem od okoloidúceho páru na ulici. Rozpráva však žena. „Aby si sa tu potil za vydrbaných 500 eur s lopatou v jame!!” nadáva a odhrnie si spotené naondulované vlasy z čela. Muž je ticho a kráča po jej boku. V tejto krajine si nevážia robotníka. Hm. Nikdy mi to nenapadlo. Pretože môj svet je od sveta robotníkov veľmi vzdialený.

Bojar bol dôležitý pes. Tulák, pouličná zmes, niektorí by povedali bastard, iní bastardík, oriešok, moderne by sa dalo povedať remix či mashup. Veľmi podarený psík, jeho oči boli presne tými psími očami, ktoré vás uprosia na všetko. Bojar dokázal divy. Obveseloval život ľudí bývajúcich na sídlisku Noviny, zvlášť ho mali rady deti. Ale nielen tie. Hrávali sme sa s ním často, ale rovnako často sa on hrával s inými partiami detí, napríklad z piateho či štvrtého domu. My sme bývali v treťom. V druhom vchode. A boli sme hrdí, keď si práve v našom vchode Bojar našiel domov.

Není divu, že po téměř apokalyptickém dvacátém století se i v Česku zvedá nostalgická vlna po starém Rakousku. Ovšem v prostředí postmoderního relativismu, názorového rovnostářství, ztráty kolektivní autority a dnes už malého zájmu „o smysl českých dějin,“ jde většinou jen o žabomyší války na stránkách vadnoucích českých listů či v odpadním koši mnoha stránek internetových.

S neutíchajúcou ekonomickou krízou v západných krajinách sa niektorí ľudia začínajú s obavami pozerať na Čínu či iné rýchlo rastúce krajiny tretieho sveta. Je ich ekonomický rast pre nás hrozbou, alebo príležitosťou?

Možno o pár dní sa dozvieme meno nového šéfa RTVS. Najmä riaditelia slovenskej televízie sa tu tradične striedajú veľmi rýchlo a vždy v závislosti od vládnucej zostavy, takže aj tentoraz isto zvolia niekoho, kto sa dokáže dohodnúť so Smerom. Zvykli sme si, čo už.

Španielsko a Taliansko vraj vyhrali bitku nad Angelou Merkelovou. Najprv na júnovom summite, kde „musela“ súhlasiť s rozšíreným použitím eurovalu (pôžičky priamo bankám, nákupy dlhopisov). Neskôr mala prehrať aj druhé kolo na stretnutí ministrov financií, kde si Madrid vybojoval ročný odklad plnenia cieľa rozpočtového deficitu.

Celý uplynulý týždeň som nemohol spať. Skúšal som na ľavom, na pravom boku, vody sa napil, vstal som a znovu si ľahol, ale oči sa nie a nie zavrieť, aj sladký sen ma zďaleka obišiel. Už vidím tie zlovestné úsmevy niektorých čitateľov, počujem, čo si hovoria o dôvodoch mojej bezsennosti.

Niekto sa bojí sľubovať. Bojí sa povedať slová prisahám, sľubujem, navždy, nikdy, určite...môžu mať na to rôzne dôvody. Zbabelosť alebo prílišnú zodpovednosť za vlastné slová a činy. Iní, to môžu mať naopak. Tí slovami nešetria. Môže tak byť preto, že sú si istí svojimi činmi, ale aj preto, že chcú všetko hneď a svoje slová si nevážia. Ťažko povedať, kde je zdravý stred.

Prilietajú prvé lastovičky reštrukturalizácie bánk? Príde Holandsko o AAA rating? Španielsko vyhralo bitku, no vojna sa ešte neskončila. Sarkozy chce opäť siahnuť na poklad zakopaný v Európskej centrálnej banke (ECB). Moje čriepky z eurozóny posledných dní.