Najpopulárnejším symbolom v Poľsku je najnovšie dvojramenný kríž, taký istý, ako sa nachádza aj v slovenskom štátnom znaku. Vo svojom logu ho má firma Amber Gold, ktorá hrá kľúčovú úlohu v najväčšom hospodárskom a politickom škandále končiaceho sa leta.

Minister kultúry si začiatkom septembra pozrel na TV JOJ Farmár hľadá ženu a nevyšiel z úžasu. „S takou mierou vulgárnosti a totálnej degradácie človeka som sa ešte v najsledovanejšom čase nestretol,“ zdôveril sa médiám a vyzval verejnosť na otvorenú diskusiu.

Nájdeme ju ako ozdobu rôznych dezertov, úžasne pasuje k lesnému ovociu neskorého leta a o malú vežičku tejto lahodnej peny niekedy zavadíme aj pri takej klasike, akou je sviečková na smotane - šľahačka.

Nebýva zvykom písať zo Slovenska rovno Najvyššej revolučnej kultúrnej rade Iránskej islamskej republiky a prezidentovi Ahmedínedžádovi. Kto píše takému adresátovi, musí mať silný dôvod. A tým teraz nie je všeobecná obrana Západu, a to ani v čase agresívnych protestov proti zrejme stupídnemu filmu, ktorý zosmiešňuje túto vieru a proroka Mohameda. Ale 84 slovenských akademikov a vysokoškolských pedagógov poslalo do Teheránu otvorený list, v ktorom žiadajú tamojšiu vládu o ukončenie prenasledovania ich kolegov a študentov za to, že patria k najväčšej náboženskej menšine v tejto krajine, k bahaistickému spoločenstvu.

Marcel Strýko, Oleg Pastier, Ivan Kadlečík, Erik Groch, Peter Kalmus, Miro Cipár, Ivan Hoffman, Rudo Sýkora, Daniel Fischer, Ján Budaj, Ján Čarnogurský, František Mikloško, Ján Langoš, Miro Kusý, Šimečkovci otec a syn…, aby som spomenul aspoň niektorých z tých, čo sa dožili roku 1989, sa za komunizmu neohli – hovorili, písali, maľovali, spievali... slobodne. Paralelná kultúra, ako sme tomu pred rokom 1989 hovorili, na Slovensku existovala. Nebola síce taká početná ako tá česká, ale bola. Tí ľudia riskovali, boli prenasledovaní, zatváraní.

Najlepší pohľad na Oscara® je taký ten povýšenecky blahosklonný, ironizujúci a cez prsty, aj tak je to najprv šou, až potom všetko ostatné. Distingvovaná šou, príjemná, pohodlná, mainstreamová v najlepšom slova zmysle. Ak niekto trčí nad všetkých ostatných, trebárs umeleckosťou, náročnosťou, závažnosťou výpovede či ako to inak nazvať, dáme mu cenu za najlepší cudzojazyčný film a viac si neškrtne.

Na svete hádam neexistuje film, ktorý by bol bez chýb. Nielen logických a technických, ale aj faktografických. Chybám sa nevyhli ani režiséri takých trhákov ako Votrelec, Pulp fiction, ale najmä Jurský park.

Napríklad také nadpisy. Na blogoch, v časákoch, novinách... Sú oveľa čitateľnejšie, ako sa zdajú. Všímajte si tú rafinovanosť. Každý balí svoje články do nadpisov. V nich skrýva povrchnosť, ktorá predáva. Až ma obchádza paranoja, že všetky stĺpčeky, ktoré sú bez nadpisu, sú odsúdené na nečítanosť.

Mám taký stredoeurópsky sen, mať dom alebo aspoň byt pri mori. Pokiaľ možno, niekde blízko. Nie aby som skončil ako jedni moji bohatí príbuzní, ktorí si v období hojnosti obstarali dom pri mori v Indonézii, ale už tam niekoľko rokov neboli, pretože momentálne nemajú na letenku. Ja som si ten svoj vysnený byt našiel pri mori a viem, že keď bude najhoršie, dôjdem tam aj na bicykli.

Keď som pred sviatkami sledoval cez internet snehovú kalamitu na Slovensku a špeciálne v Bratislave, tak som sa seba pýtal, čo by sa asi stalo, keby taký sneh napadol u nás v Islamabáde. Mesto je veľkosťou veľmi podobné Bratislave, leží na úpätí pohoria Margalla Hills (podobne ako Bratislava na upätí Malých Karpát), ale napokon nič také nehrozí. Hoci sú tu ľudia, čo pamätajú slabý poprašok snehu, za osem rokov, čo tu žijem, som nič také nevidel. V zimných mesiacoch tu síce teplota v noci klesá niekedy až k nule, ale cez deň zase vystúpi až k dvadsiatke.