Za dva dni stihol dve premiéry. Miro Remo (31) vypustil minulý víkend do sveta dva svoje dokumenty. Prvým je Vrbovský Veter o Braňovi Jobusovi a jeho festivale, druhým je Comeback z prostredia ilavskej väznice. Premiéra bude na festivale v Karlových Varoch.

Poznanie je moc, vyhlásil kedysi premúdro filozof Francis Bacon. Chudák, ani netušil, akú obrovskú moc budeme mať k dispozícii už o pár storočí. Závidel by nám zrejme podobne ako Gutenberg čítačky. Online svet a dokonalé možnosti vzdelávania dneška.

Nápad ísť na výstavu Joana Miróa a Diega Rodrigueza de Silva y Velázqueza by sa zdal neškodný a určite bezpečný. Maľby obidvoch milujem a nezostávalo iné, len sa na ne tešiť. Cha, smeje sa poludný démon, ja ti dám! Aj dal. Nevšimol som si, že moji spoločníci majú iné nastavenie, čo sa umenia a chutí týka, takže som po pár nejapných poznámkach môjho spoločníka z výstavy Miróa zutekal a po dlhom uvažovaní, či pôjdem domov naspäť vlakom, som skončil v reštaurácii pre biznismenov a turistov, kde som sa skoro udusil suchým teľacím rezňom, čo úplne zlomilo môj ďalší odpor a nechal som sa hnusnou veternou Viedňou, plnou turistických hôrd, trepať na výstavu trpaslíka Lautreca.

V Caltone som sa zoznámil s najnešťastnejším človekom môjho života. Prechádzal som sa jednou štvrťou v Glasgowe, ktorú charakterizuje azda najnižší vek dožitia v Európe – muži v Caltone zomierajú ako 54-roční. Bol neskorý večer, naozaj upravená obytná štvrť bola ľudoprázdna.

Keď som prvýkrát navštívila Mexiko, urobilo to na mňa dojem. Ten obrovský potenciál aj enormné problémy. Bola som ohromená tamojšou kultúrou, Kuba je v porovnaní s tým len nedospelý príbuzný. Najviac ma ale šokovalo niečo iné: varovania a rady mojich priateľov, aby som si dávala pozor, pretože nebezpečná môže byť každá ulica.

V novodobých slovenských dejinách vidíme, ako sa ľudia pod vplyvom ideológie stávali bezohľadnými voči iným. Za slovenského štátu v rokoch 1939 až 1945 to bol nacionalizmus, ktorý umožňoval ľuďom dostať sa k moci a pri nej zbohatnúť. To, že to bolo na úkor iných ľudí, ktorí potom putovali v dobytčích vagónoch preč, im nevadilo.

Koncom augusta tohto roku sme zháňali helmu. Pre jedného z ukrajinských chlapcov, ktorý dostal povolávací rozkaz. Jeho otec prišiel na nákup do Prahy. Na nepriestrelnú vestu z finančných dôvodov vopred rezignoval. Chcel, aby helma bola parabolická s certifikátom. Našli sme na internete dva obchody, akurát tá helma stála v základnej výbave 8 000 korún, v plnej až 100 000. Pre človeka z Ukrajiny neuveriteľná suma a navyše tovar súkromníkovi nepredajný. Pre našinca neuveriteľné, že si vojak musí za vlastné kupovať výstroj, pretože inak by šiel do boja bez neho. Vlastne už to slovo „ísť do boja“ znie pre moju generáciu zvláštne. Slúžili sme za komunizmu povinne, bez akéhokoľvek náznaku patriotizmu, motivácie, chuti. Zrušenie základnej vojenskej služby po Novembri sme uvítali.

Milí priatelia, lastovička, to je parádny tvor. Je to okrídlená, operená ryba oblohy. Frčí si v mori vzduchu, na vlnách vánku sa hojdá, vzdoruje vetrom, schováva sa pred dažďom. S neúnavnou odhodlanosťou muruje svoje hniezda, lebo vie, že ich murovať musí. Manželka na mňa volá z izby:„Poď sem, už si tu tie potvory zasa robia hniezdo.“ Vystavali len pár centimetrov. Reku, vyčíham, kým budú zháňať maltu a zhodím tieto základy, nech sa presunú inam.

Dnes je prvý júlový štvrtok a podchvíľou ma premkne záchvev nostalgie pri každom pomyslení na to, že dnes večer v Ríme, v nádhernom historickom Ninfeo di Villa Giulia, prisúdia a vzápätí odovzdajú najvýznamnejšiu taliansku cenu za pôvodné literárne dielo, Premio Strega. Táto moja nostalgia je dcérou spomienky na tri takéto štvrtkovo-júlové stridžie večery, ktoré sme v uplynulých rokoch vďaka šťastným okolnostiam strávili spolu s manželkou v spoločnosti Veľkých Elektorov, sedeli sme medzi nimi na vratkých stoličkách pri okrúhlych stoloch a do omráčenia sa zhovárali a zhovárali a zhovárali s naozaj veľkými menami súčasnej talianskej literatúry.

Andrej Zvjagincev – to meno stojí za zapamätanie, ak ste tak doposiaľ nespravili. Jeho debut Návrat z roku 2003 rozčeril hladiny filmových festivalov. Rovnako aj nasledujúce Vyhostenie či Jelena. Najnovšia snímka Leviatan je nateraz Zvjagincevovým chef-d' oeuvrom. Skvelý, a zároveň veľmi znepokojujúci film. A, ako to už býva, je nielen o Rusku, ale aj o nás.