Na východe Slovenska ľudia opäť strácajú, obrazne aj doslovne, pevnú pôdu pod nohami. Ako žijú pol roka po povodniach a zosuvoch v Nižnej Myšli, Kapušanoch a na iných postihnutých miestach?

Pila som kofolu v novučičkom penzióne, čakajúc, kým vonku ustane hustý dážď. S obdivom som si pritom prezerala krásne zrekonštruovanú kúriu, ktorú opravila rodina žijúca ďaleko, ďaleko od Bratislavy, v obci s pár domami a úzkou rozbitou cestou. Nahlas som pred paňou domu pochválila poctivú robotu. Upracovaná žena v strednom veku si vďačne prisadla k stolu a začala rozprávať, ako ten malý zázrak vznikol.

Opäť trikrát o Thilovi Sarrazinovi, mužovi, ktorý mení Nemecko na nepoznanie. V krajine vrie diskusia o tom, či sú moslimovia geneticky hlúpejší a či nemecký národ prežije toto storočie.

V posledných týždňoch sa o Japonsku opäť hovorí. Jedinečná mentalita tohto národa oddávna fascinuje predstavivosť Západu. Pritom pohľad do japonského zrkadla môže Európanovi ľahko ukázať, čo je jedinečné na jeho vlastnej kultúre.

Babylon je opäť troška vyšší, Sodoma a Gomora bližšie k uzávierke, ale to je tak všetko, ideologicky nezávadná móda s ušľachtilým svetonázorom už dokáže prekvapiť len úplných ignorantov.

Tri týždne po najväčšej ekologickej havárii pripomína Maďarsko skôr absurdnú drámu než názov slávneho filmu Michelangela Antonioniho. Hlinikáreň opäť vyrába, jej riaditeľ je opäť na slobode. Čo sa to deje?  

Na sídlisku v Devínskej Novej Vsi žijem od roku 2004. Ešte pred pár dňami som písal milý fejtón pre ročenku našej fabriky Volkswagen. Ako už neraz predtým, opäť som raz oslavoval očarujúcu polohu Devínskej Novej Vsi, diaľavu moravských luhov, pocit bezpečia, ktorý nám dodáva nad nami tróniaca Devínska Kobyla a pocit akejsi plážovej pohody, ktorý máme vďaka Sandbergu.

Další konference eurozóny, další odklad eurokrize. A samozřejmě, i další německé nasazení mučících nástrojů na bankrotující státy. Portugalsko, aby se ještě chvíli udrželo bez pomoci Unie, raději předem ohlásilo další omezení státních výdajů (o 5,3 procenta) a několik set tisíc převážně mladých a nezaměstnaných vyšlo do ulic na protest proti diktátu pod heslem z Egypta a Tunisu – „My, zoufalá generace”. Řecko dostane úlevu na úrocích (4, 2 procenta) a prodlouží se mu splátkový kalendář ze tří na 7 let výměnou za to, že prodá státní majetek za padesát miliard eur, přestože finančníci odhadují státní podíly jenom na patnáct. Irsku se neodpustí nic, protože má nízké (podle Sarkozyho neřestné) firemní daně. A nové navýšení záchranného fondu. Samozřejmě, všichni vědí, že to nic neřeší. Všechny tři státy v deflaci bankrotují a jejich dluhy porostou. Úroky za portugalské dluhopisy opět vzrostly. Deflace totiž  zvyšuje reálnou hodnotu místního eura, a tím i starého dluhu. A v takové situaci zvyšovat daně na splácení dluhu je sebevražedné a připomíná medicínu na krizi třicátých let. Jenom bankrot nebo inflace může rychle zlikvidovat státní dluh. Vždyť řecká dluhová spirála dosáhne letos 150 procent HDP a splátky 14 procent státních příjmů. Nezaměstnanost roste (15 procent) a podobně jako v Portugalsku téměř 40 procent mladých lidí je bez práce. A deflační politika bude pokračovat. Až do konečného řešení, kterému se vládci unie snaží za každou cenu vyhnout. Proč asi?

Na sympóziu, ktoré organizoval denník Financial Times o perspektívach globalizácie v roku 2011, sa komentátor Gideon Rachman vyjadril takto: „Keď Barack Obama nedávno navštívil Indiu, svojich hostiteľov varoval, že na Západe bola opäť otvorená diskusia o globalizácii“ a že „v rozvinutých ekonomikách sa rodí a silnie negatívny postoj proti globalizácii.“

Kde bolo, tam bolo, žil raz jeden Jules. Jeho druhé meno bolo Verne a tak písal verneovky. V jednej z nich vytvoril veľmi vzrušujúci obraz zemského vnútra. Obraz, ktorý vytvára o zemskom vnútri geofyzika, je tiež vzrušujúci, hoci zrejme nie až tak, ako ten Verneov. Z hľadiska vernosti opisu je to naopak. Ten Verneov obraz nie je príliš verný, ten geofyzikálny je oveľa vernejší.