Medzinárodná izolácia, obchodné embargo a nesplnené sľuby zo strany EÚ, to sú základné charakteristiky Severocyperskej tureckej republiky (TRNC), menšej a neznámej súčasti rozdeleného ostrova, ktorý dnes predsedá únii.

Život na dlh, ktorý je podstatou krízy v Európe, má širšie spoločenské a historické súvislosti. Jeho riešením je, že Európa, prinajmenšom niektoré jej časti, bude musieť schudobnieť. Píše David P. Goldman.

Podpora Občianskej platformy upadá. Hlavným dôvodom je dôchodková reforma, ktorá sa má dotknúť 80 percent obyvateľstva. Doteraz išli muži na dôchodok vo veku 65 rokov a ženy v 60. roku života. Po novom majú obe skupiny pracovať až do 67 rokov. Premiér Donald Tusk vyhlásil, že ak sa neprijme táto reforma, celý systém sociálneho zabezpečenia sa zrúti. Aby ľudí presvedčil o potrebe zmeny, povedal, že ak budú dlhšie pracovať, dôchodky budú značne vyššie.

Mám pocit, akoby som to už zažila. Je to ako permanentné déjà vu. Všetky tie frázy, sťažnosti a situácie sa ustavične opakujú. Aj dnes na obed som na ulici počula slová, ktoré boli priam identické s tými spred dvadsiatich rokov. Aj ten dlhý rad u mäsiara bola rovnako dlhý ako v roku 1994 alebo 2002. Znie to neuveriteľne, ale človek má pocit, akoby sa vracal a všetko to už zažil. Znovu a znovu. Jednou z tých opakujúcich sa scén je zháňanie jedla a potravín, základných vecí. Trocha oleja, jeden balíček párkov či kus mydla.

Všeobecne prijímaný názor hovorí: Všetko je v prdeli. Kam sa človek pozrie, samá zlodejina a korupcia, veriť sa nedá fakt nikomu. Nespokojných pribúda úmerne blahobytu a rozširovaniu sociálnych istôt, úmerne dlhému obdobiu bez vojny, úmerne naplneným snom o živote bez kurately jednej politickej strany atď. Iste, udržať v chode náročný životný štandard, obstáť v súťaži o uznanie v podmienkach tvrdej konkurencie, cestovať, byť videný, mať, žrať a piť do sýtosti nie je jednoduché.

V tomto príbehu ide o môj jediný úspešný pokus bezbolestne precestovať cez Poľsko. Musím sa dostať z Kaliningradu domov do Devínskej Novej Vsi, a tentoraz sa pokúšam prespať Poľsko počas dlhej jazdy v spacom vozni. Funguje to. Čo odteraz nasleduje, nie je preto, pravdupovediac, žiadny príbeh.

Aj pri takej bohumilej činnosti, akou je kulinárčenie, sa dá poriadne poplakať. A to nielen vtedy, keď máte deň pod psa a všetko vám padá a prihára. Stačí dlhšie nadrobno krájať cibuľu.

Občas to vyznieva, akoby sa všetky problémy ľudstva dali vyjadriť pojmami rýchlo a pomaly. Hovoríme o tempe ekonomiky, na olympiáde fandíme rýchlosti, vyzývame na spomalenie životného štýlu, no zároveň nás prenasleduje hrôza z postupného spomaľovania vlastného organizmu. Je rýchlosť dobrá alebo zlá? Je pomalosť hendikep alebo žiaduci cieľ?

V chotári našej obce je jazero vzdialené asi 5 či 6 kilometrov od dediny. Má podlhovastý tvar polmesiaca, je dlhé bezmála kilometer a široké len 200 – 300 metrov. Je to pozostatok niekdajšieho Dunaja z tých čias, keď ešte neregulovali rieky. Voda v jazere je príjemná, hladká, obsahuje trocha minerálnych solí a jód. Bližšia strana je piesčitá, tú vzdialenejšiu pokrýva trstina, v ktorej sa skrýva aj niekoľko rybárskych stanovíšť. Podľa legendy sa tam svojho času liečili zranení tureckí vojaci.

Návrh rozpočtu na rok 2013 potvrdzuje a umocňuje základné podozrenie, ktoré visí v povetrí od nástupu vlády a už tu bolo vyslovené: Fico & Kažimír chcú celú „konsolidáciu“ verejných financií urobiť na príjmovej strane. Tie úvodzovky na „konsolidácii“ sú úplne namieste. Obsahom tohto výrazu je stabilizácia dlhodobého rastu dlhov, čo vládny návrh nie je ani omylom.