Silvo Krčméry sa zoznámil s Dominikom Tatarkom v druhej polovici osemdesiatych rokov. Keď sa u neho v podkroví Silvo prvýkrát usadil, Dominik mu povedal: „Dajte si, prosím, dolu okuliare.“ Keď si ich Silvo sňal, Dominik povedal: „Máte tvár ako apoštol!“ A odvtedy ho už Dominik medzi nami takto menoval. Silvo Krčméry bol apoštol, ktorý celý život kráčal „naboso v sandáloch.“ Bol výnimočne nadaný, vedel cudzie jazyky, vedel pekne spievať, mal skvelú pamäť, ukončil na Karlovej univerzite v Prahe medicínu.

Nikdy som tak netúžila po tom, aby ma niekto niekde vítal chlebom a soľou. Slovenským chlebom s chrumkavou kôrkou a mäkkou striedkou. Takým chlebom, čo sa dá (čo, priam musí!) jesť samotný, bez vábivých obložení.

Útržok papiera ležal na zemi, ale našiel ho až o deň. Text bol napísaný ručne a nečitateľne, ale rozumel všetkému. Diazepam je aj naďalej za desať pesos za dvanásť tabletiek, doručený by mal byť do 24 hodín. Aspoň počas nabližšieho mesiaca. Paralen sa tiež dá zohnať. Označil ho ako voľbu číslo dva. Alkohol teraz nepotreboval, tak ho neobjednal. Ešte jeden krém, keďže sa teraz dá zohnať.

Pred ôsmimi rokmi som dala zbohom veľkomestu, pohľadom objala amsterdamské kanály a krásnu vežu Westertoren, a odsťahovala sa na najsevernejší výbežok Holandska, do dedinky Finsterwolde. Keď zmena, tak poriadna. Finsterwolde má 2 445 obyvateľov, pričom 18 percent je starších ako 65 rokov. Je tu jeden kostol, dve krčmy, jeden predražený supermarket a jeden obchod s odevmi, aké si žena s troškou sebaúcty neoblečie ani do rakvy. Príroda je drsná. Keď je zamračené, oblaky sa takmer dotýkajú zeme. Kam sa pozriete, všade rovina, s obzorom zliata do celistvej plochy.

Také horúčavy, aké boli koncom minulého týždňa tu u nás v Česku a v Poľsku, boli pred mesiacom ďaleko na severe. V pobaltskej Rige. Spali sme v tom istom hoteli ako premiér Petr Nečas a šéfka jeho sekretariátu Jana Nagyová. Pôsobilo zvláštne a pre lotyšských hostiteľov až trochu urážlivo, že sa premiér a jeho pravá ruka zavreli hneď po prílete vo svojom obrovskom apartmáne a namiesto prechádzky Rigou a večerou aspoň niekde v meste si dali priniesť jedlo na izbu a potom sa tam... asi do noci radili.

Bol to len krátky pozdrav kolegom, ale ak čítate nedávny list pápeža Františka konferencii argentínskych biskupov pozornejšie, dá sa v ňom zazrieť muž s jeho presvedčením a víziou. Najskôr slovo o ňom: Jorge Mario Bergoglio zostal predovšetkým sám sebou, akoby prijal niečo, čo sa dá nazvať pontifikálnym štýlom. Každý pápež, ktorý dokáže napísať svojim kolegom týmito slovami, je mužom, ktorý zostal vo svojej koži: „Drahí bratia, píšem vám tieto riadky, plné pozdravov a tiež ospravedlnenia za moju neúčasť, súvisiacu s 'nedávno prijatým záväzkom' (znie to dobre?).“

Je to ako večerná pobožnosť. Podľa mojich jogínskych zásad by som mal večeru dať nepriateľovi. Keďže žiadneho nemám, dobre si zajem, urobím si pohodlie, zapnem TV a konečne si užívam svet. Nestačím sa čudovať, koľko je denne zábavných programov. Skoro každá stanica. Po celé hodiny.

Herné konzoly boli kedysi vždy o krok pred počítačmi. Dnes sú tiež, ale už to málokoho zaujíma. Hráči sa v poslednom čase rozhodli dať prednosť tabletom a smartfónom, ktoré ponúkajú menej výkonu, ale viac nápadov.

V školskej rubrike .týždňa sa venujeme prevažne základnému a strednému školstvu. Chceme však dať priestor aj závažným témam z oblasti vysokého školstva. Tentoraz prinášame pohľad Petra Gubiša.

História popmusic pozná niekoľ ko významných konfliktov. Väčšinou išlo o spory medzi konkurenčnými kapelami, generačné konflikty, prípadne sa dvaja hudobníci navzájom očierňovali vo svojich skladbách, čo by sa dalo označiť za predchodcu „dissovania“.