Nedávno som bol opäť v Londýne a tentoraz som mal čas aj na „sightseeing“. Samozrejme, Katedrála svätého Pavla nemohla chýbať. Ani sme netušili a zažili sme historický okamih – prvý deň jej otvorenia po týždňovej uzávere vďaka tamojšej odnoži hnutia Occupy Wall street.

Vítam ženy v politike. Je to super. Vnášajú do nej taký ľudský prístup, nie sú samoľúbe ako my, muži, nemajú furt chuť bojovať, a to ani na futbalovom ihrisku.

Sledujem preteky a divím sa. Existujú tri základné tábory. Prvý viní Sulíka, druhý Radičovú, tretí všetkých. Nerozumiem Sulíkovi – vybrať si medzi niečím a tým istým plus Fico, s bonusom prísť o možnosť dlhšie a aktívnejšie presadzovať svoj pohľad na svet, je pre mňa úplne nepochopiteľné. Nerozumiem celkom ani postoju Radičovej. Obaja sú však slobodní ľudia a ich poslaním nie je to, aby som im ja vždy rozumel.

Vymieňajú mi súčiastky. Naprávajú kolieska, premazávajú spoje. Už dva týždne a ešte jeden ma čaká. Niekedy je to veľmi nepríjemné a musím kvôli tomu držať aj diétu (čo som so svojou podváhou nikdy robiť nemusela, a tak teraz naozaj klobúk dole pred všetkými ľuďmi, čo kedy držali diétu!

Vzťah mocných bankárov a politikov môže vyzerať inak, ako to vidíme dnes. Po príklady nemusíme chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť do vlastných dejín.

Zomrel Jožko Špalda. Letec. Dokonca bývalý vojenský letec. Šéf letiskovej veže na letisku v Trenčíne. To bolo jeho kráľovstvo. Letci sú zvláštni ľudia. Očakával by som uletené povahy, takých trochu bláznov, veď, kto už môže dobrovoľne pravidelne sadať do niečoho takého obrovského a ťažkého, ako je lietadlo a veriť, že sa to bude vznášať.

Denníky mohli byť vďačné, že parlament hlasoval o dôvere pre vládu a euroval okolo pol jedenástej večer. Znamenalo to, že síce s odrenými ušami, ale predsa len stíhali dostať prelomovú správu o páde vlády do novín. Keby sa hlasovalo okolo jednej, druhej v noci, čitatelia by dostali do rúk zastarané správy.

„Každý páv svoj chvost chváli,“ mohol by povedať niekto. Preto hneď na úvod musím napísať, že v prípade môjho textu o Konvergenciách nepôjde o klasickú recenziu. Na to mi je tento festival violončelistu Jozefa Luptáka príliš blízky.

Burčák je slovo označujúce naozajstný burčiak. Burčiak môže byť všeličo – od vody, zafarbenej nažlto až po dobrú hudobnú skupinu na čele s Pavlom Daněkom, ktorá sprevádzala Deža Ursinyho. Stánky s burčiakom nájdete popri ceste z Modry do Bratislavy čochvíľa už marci, podobne ako sa posúva vianočná výzdoba čoraz bližšie k augustu.

Planétu vedomostí nám predávali ako arabského plnokrvníka, favorita všetkých dostihov. Podľa našich zistení ide o starého, chorého a mimoriadne hlúpeho koňa, ktorému treba čo najskôr uštedriť ranu z milosti. Vyvoláva to všelijaké pocity, ale v prvom rade je to smutné.