Na tú knihu som narazil náhodou. V jednom veľkom bratislavskom kníhkupectve som začul asi sedemročného chlapca, ako kričí na mamu, že o tom sexe to už videl u kamaráta. Mama si pri pulte prezerala dáku knihu a zvažovala kúpu.

Je pol ôsmej, autá ako veľké čudné ryby blúdia v šedom novembrovom ráne ulicami, číhajúc na parkovacie miesta. Autá, ktoré nám zožrali chodníky a časom zožerú aj nás. Je ticho, ranná hmla akoby obaľovala zvuky mesta.

Stretnutia skupiny Bilderberg sú podľa milovníkov konšpirácií nebezpečné a zákerné. Realita je oveľa prozaickejšia a nudnejšia. Bilderberské stretnutia zďaleka nie sú také diabolské seansy. Sú to diskusné a spoločenské stretnutia, to áno, stretávajú sa tu mocní a bohatí, čo tiež sedí, takisto ako fakt, že ide o príležitosť k politickému a ekonomickému lobingu. Ale inak ide o stretnutia, ktorým dominujú vyslúžili dôchodcovia.

Prišla zima. V noci sneží ako v nemeckej zimnej rozprávke. V šedom popoludní sa v záhrade prechádza párik bažantov, obzerajú si vinohrad, ako keby už teraz hodnotili budúcu úrodu. Na starej mandli pri bráne rotuje okolo konára v špirále ďatel, keď sa preťuká na vrchol, odtrhne si mandľu, ktorá tam ostala a odletí. Primeraný honorár za drobné opravy. Bažantí pár sa presunul preč zo záhrady, zrejme pre susedove mačky a teraz kontroluje, či Laci dobre pooral pole pri nateraz prázdnom zavlažovacom kanáli.

Minulý štvrtok sme sa s manželkou len tak zbalili, hodili do auta bicykle a vyrazili do Santa Cruz. Zo San Jose je asi polhodina k Pacifiku, do mesta, z ktorého vyžaruje úplne iný pocit ako zo Silikónového údolia. Ľudia vyzerajú ostarnutejší – zrejme od slnka, slanej morskej vody a alternatívnych životných štýlov. Ťažko rozlíšiť domorodcov od bezdomovcov medzi mladými ľuďmi, študentmi miestnej univerzity. Všetko zvláštne sedí – slaná vôňa mora, kľukaté cestičky po pobreží a nutkavý pocit, že stráviť život vo vlnách či na pláži čakajúc na východ slnka má hlboký zmysel. Mesto vodou naozaj žije.

Michail Chodorkovský považuje situáciu v Rusku za porovnateľnú s predrevolučným obdobím, porozprával o tom americkému novinárovi Charlyemu Rossovi. Takzvaní „proputinskí“ analytici ako vždy do omrzenia opakujú, že o revolúcii nechyrovať. Mzdy sa vyplácajú, ukrajinská vojna sa skončila akým-takým prímerím, Putin má okolo 90-percentnú podporu, opozícia buď sedí v domácom väzení, alebo sa voľne pohybuje...

Vravíte: Boh je láska, ale keď príde na homosexuálnu lásku, vydesíte sa. Vidíte zvrhlosť tam, kde máte vidieť človeka. Čia je to zvrhlosť? Sex je vždy perverzný, ako poznamenal Woody Allen a vy by ste sa mali červenať pri akejkoľvek zmienke o láske, vtedy by ste boli dôslední. Ale vy sa nečervenáte, vo svojom svätuškárstve veľmi dobre viete, že tá čistá láska, ktorou oplývate, je viac ako tá neznáma, divná láska dvoch nepochopiteľných ľudí rovnakého pohlavia. Nadraďujete sa. Ale kde je v biblii zmienka o nad radenosti jednej lásky voči druhej?

Bol to mladý Egypťan zo slušnej rodiny. Túžil si vypracovať svaly, živiť sa ako osobný tréner, dobre zarábať a randiť so „super kočkami“. Dnes je tento 22-ročný muž v radoch Islamského štátu. Na Facebooku zverejňuje svoje fotografie so zabitými „neveriacimi psami“.

Moja provokatívna téza znie: To, čo sa zväčša nazýva „sexuálnou revolúciou“, žiadnou revolúciou nie je. Naopak, ide o reakciu v politickom zmysle, čo znamená návrat k pohanstvu.

Kyril Bonfiglioli, posledný britský dandy, písal, ako keby sa P. G. Wodehouse rozhodol kopírovať Raymonda Chandlera, aby z literárneho trhu vytlačil Iana Fleminga. Tri romány o Charlie Mortdecaiovi – jeho literárnom alter egu, sa v rokoch 1973 až 1979 postarali o to, aby sa Bonfiglioli stal šedou eminenciou britského humoru, chlapíkom v pozadí, na ktorého pri hlbšom pohľade nemožno nenaraziť. Prisahajú naňho Hugh Laurie aj Stephen Fry, miloval (a neznášal) ho Douglas Adams a o Terrym Pratchettovi by sme bez neho možno ani nepočuli.