V jednom z troch našich vojenských výcvikových priestorov, na Lešti, býva necelých sto obyvateľov. Podliehajú zvláštnemu režimu. V čase vojenských cvičení čelia zvýšenému hluku a návštevy k nim môžu prísť iba s povolením ministerstva obrany. Ako sa žije v  susedstve s armádou?

Milí priatelia. Žijeme v slobodných časoch, no napriek tomu mám zakázané písať o rybách. O tých v mori by som sa azda zmieniť mohol. Nemôžem však písať o rybách malých – akváriových. Vraj je to nemužné, smiešne, trápne a v istom zmysle aj nestatočné. „Budeš za blázna, radšej sa s tým nikomu nechváľ,“ poznamenala moja manželka, keď som jej povedal, že mám v práci akvárium. V ten deň sme v kine stretli bezdomovecky vyzerajúceho muža s igelitkami nabitými elektrosúčiastkami. Hovorím: „Hľa, rádioamatér.“

Náš dom sa všetkými tými oknami pozerá na malý parčík, ktorý lemuje solídny múr misionárskeho statku, pri ktorom žijú dvaja bezdomovci. Krivý a Psychoš. Pijú krabicové víno z neďalekej Samošky a zbierajú šrot. Krivý je mierny človek, starý vlk, ktorý, keď nie je spitý, v jednom kuse číta všetko, čo mu príde pod ruku. Je šťúply, má po päťdesiatke a má melancholické, inteligentné črty tváre. Keby sme nevedeli, že to je socka, mohol by to byť básnik. V zime som ho vídala triezveho, postával v parčíku a fajčil v obrovskom kožuchu, asi spĺňal podmienky nejakého útulku. Ale len čo sa vyčasilo, bol pri múre zas.

Osudová príťažlivosť človeka a vlka bola najmä v dávnej minulosti veľmi silná, napriek tomu, že neskôr sa stal vlk šelmou obávanou a nenávidenou, čo pretrváva, bohužiaľ, až do dnešných čias.

Vždy som rozmýšľala, aké by to bolo byť vo väzení. Že či by som sa od nešťastia zbláznila alebo zomrela, alebo či by som to znášala s humorom. Či by som stratila iskru do života, alebo, naopak, vymýšľala nemožné aktivity v rámci svojich možností. Táto predstava bola v mojej hlave vždy. Kedysi som mala teóriu, že veď nič to, ak ma niekedy zavrú (aj keď si naozaj neviem predstaviť, za čo a prečo), tak si prosto sadnem na zadok a budem meditovať. Keď to vedia buddhistickí mnísi, musím sa to predsa naučiť aj ja. Sadnúť si, zavrieť oči a opustiť telo. A ostatné máš na háku.

Je jednou z najstarších našich surovín. Nachádza sa minimálne v dvoch ľudových rozprávkach, má sympatické zastúpenie medzi porekadlami a dokonca zohráva kľúčovú úlohu v najväčšom zo slovenských mýtov o zbojníkovi, ktorého na Liptove zavesili na hák.

Žijeme v dome prepchatosti. My, argonauti konzumu, sa už neplavíme za zlatým rúnom, ale naopak, utekáme pred ním. Aby sme zostali tým, čím chceme byť, dôležitým sa stáva to, čo nerobíme, nekupujeme, nepozeráme, nepočúvame. Všade je priveľa tvárí, hlasov, myšlienok, hlásateľov a vykladačov, článkov, kníh a žurnálov, názorov, presvedčení a právd. Priveľa farieb a priveľa hluku, namiesto spevu žvatlanie, namiesto básní proklamácie a namiesto obrazov čmáranice.

Český pesničkár Vladimír Merta je ako osamelý vlk, ktorý si sem-tam zahrá aj s iným hudobníkom, ale väčšinu času trávi sám na pódiu, odkiaľ sa linú jeho dlhé meditatívne piesne. Minulý rok však prekvapil albumom Ponorná řeka, kde si spolu s ním zahrala aj skupina ETC, ktorú Mertovi zapožičal jeho bývalý kolega z takzvaného čundergroundu Vladimír Mišík.

O bratoch Grimmovcoch vieme, že boli zberateľmi rozprávok, vďaka nim poznáme Snehulienku, Popolušku, Červenú čiapočku, Šípkovú Ruženku, Vlka a sedem kozliatok, Žabieho princa, Janka a Marienku, Perinbabu, Kráľa Drozdiu bradu, Vtáka ohniváka, Kocúra v čižmách.

Vlk má svoje teritórium. Keď mu doň vnikne cudzí vlk, domáci pán sa ho snaží vyhnať, a keď už niet inej cesty, pustia sa do bitky. Tak to majú zakódované, s tým sa nič nedá robiť. Ide o žrádlo, ide o život.