Riaditeľ Maďarského inštitútu v Bratislave István Kollai má diplom historika aj ekonóma. O slovensko-maďarské vzťahy, o ktorých píše i pre .týždeň, sa začal zaujímať na univerzite vďaka seminárom nášho stĺpčekára, profesora Csabu Gy. Kissa.

Dnes pri mojej klasickej utorkovej kríze, keď sa rozhodujem, o čom dnes písať, som si uvedomila jednu podstatnú vec. Že píšem do týždňa už takmer tretinu svojho života. Z tohto poznania vyplýva jedna patetická úvaha. Napíšem vám o nej.

Je to už vyše roka, čo naši dobrovoľníci odhalili, že sa v nepálskom sirotinci Happy Home deti týrajú a peniaze spreneverujú. Keď sa to prevalilo, bol to šok najvačšieho kalibru. Pre nás, ktorí sme tomu zasvätili svoju dušu aj čas, aj pre vás, ktorí ste posielali peniaze. Na rozdiel od niektorých iných organizácií, ktoré napriek jasným dôkazom radšej strčili hlavu do piesku, aby nemuseli svojim sponzorom nič vysvetľovať a aby neboli označení za klamárov, si náš slovensko-český tím povedal, že to tak nenechá. Bol to tvrdý, rok trvajúci boj.

Keď už človek nemôže byť kočovným Cigáňom, cirkusákom ani kolotočiarom, ešte mu v tomto svete ostáva jedna možnosť: stať sa kamionistom. Zo spomínaných možností je to tá najkomerčnejšia a pre širšiu verejnosť najprijateľnejšia forma putovného života. Tak ako ostatné spomínané skupiny, ani kamionisti sveta neunikli môjmu drobnozraku. Na ceste z Kaukazu sme hladní odbočili z diaľnice do čudného „mestečka“. Po dlhých hodinách pustatiny, sme zrazu vošli do zvláštneho areálu, kde boli rôzne búdy, motely a reštaurácie. Pred každou z nich stál človek a kýval na nás.

Ferko má čoskoro osem týždňov. Leží v kuchyni na prenosnom ležadle a pozoruje oranžový plagát s kocúrom, čo visí na stene. Smeje sa, volá naňho, vydáva zvuky ako vtáčik. Pozorujem a neodvažujem sa rušiť. Je to fascinujúce. Len žasnem. Celé dni. Keď mi ho prvýkrát priložili k tvári a prihovorila som sa mu, otvoril jedno oko, zahľadel sa na mňa ako Bud Spencer a predtým, než spustil ďalšiu litániu, započúval sa do môjho hlasu. Odvtedy komunikujeme. Nemôžem od neho odtrhnúť zrak. Mám pocit, že ho poznám dávno. Vždy som si myslela, že mať dieťa je len ťažká drina a lopota. Ako keby nebola drina nahrávať pesničky!

Kandidáti Do boja o prezidentské kreslo vstúpil ďalší kandidát. Rozhodnutie uchádzať sa o tento post minulý týždeň oficiálne oznámil herec a bývalý politik Milan Kňažko. Sloganom jeho kampane má byť heslo „Znovu ide o veľa“ a ostro sa chce vymedziť najmä voči Smeru. „Ľavica tu pre mňa v tejto krajine neexistuje. Takzvaná integrovaná ľavica sú komunisti, SNS-áci, zvyšky degenerovaného HZDS a ako sme videli z posledných záberov z parlamentu, niekoľko opilcov,“ povedal Kňažko na tlačovej konferencii.

Rozširovanie kolektívnych zmlúv vyššieho stupňa aj na firmy, ktoré ich nepodpísali, je pozornosťou Smeru voči odborárom. No namiesto boja proti „mzdovému dumpingu“ to viaceré podniky môže vystaviť novým problémom.

Obrna hrozí aj Európe V roku 1999 zo Sýrie vďaka očkovaniu prakticky vymizla detská obrna. Teraz, keď tu už tretí rok prebieha občianska vojna, však prestali fungovať očkovacie programy pre deti a táto vážna choroba sa objavila znovu – zrejme prenesená z Pakistanu. Najmenej desať detí v Sýrii ochrnulo a ohrozené sú stovky tisícov ďalších. „Treba konať,“ povedal k situácii Peter Crowley, ktorý v Unicef riadi boj proti detskej obrne.

Kričia na seba z balkóna na balkón a ja si v prvom momente myslím, že sa hádajú. Nie je to tak. Pani z domu na rohu oznamuje svojej susedke, že v obchode na rohu ulíc Boyeros a Tulipán sa objavilo lepidlo cola loca. Majú doširoka otvorené oči a živo diskutujú. „To lepidlo nebolo, už ani nepamätám... Nikde ho nemali!“ Usmievam sa, ale oči mi padnú na špičku mojej topánky, ktorá už tiež nevyhnutne potrebuje trošku sekundového lepidla, o ktorom susedky tak nadšene hovoria, ako keby to bolo hovädzie na prídelovú knižku. Keby som prišla včas a odniesla si ešte nejakú tubu tej zázračnej substancie, mohla by som si prilepiť aj vypadávajúci kláves na počítači a zvonček na dverách, ktorý už takmer nie je počuť.

V živote som veľa necestoval, o cudzích krajinách neviem nič. Keď náhodou do nejakej prídem, všetko mi je divné. Tak si už roky na každej takejto ceste značím drobné postrehy, aby som z toho údivu nič nestratil. Tu je mojich deväť poznámok z trojtýždňovej cesty po Kalifornii. Ešte na obed v Mamonth Lake pozorujeme rastafariánov, ako zlyžúvajú svah, a už o tri hodiny a dvesto kilometrov nezvládam hlboký nádych v štyridsaťstupňových horúčavách Death Valley. V Yosemittoch meter odo mňa žuje trávu srnka, o pár sto kilometrov ďalej v Las Vegas, v napodobenine Benátok, premávajú gondoly. Ak túžite po rôznorodosti, Kalifornia je správne miesto.