Aktuálna zbierka aktuálnej laureátky Ceny Dominika Tatarku Mily Haugovej má názov Cetonia aurata. Je plná lásky, nehy, hĺbky, múdrosti, krásy a úžasu.

S Karlom som sa poznala už dávno predtým, než som ho prvý raz osobne stretla. Tak ako v tom čase, teda v roku 1968, milióny ľudí v Československu.

Kryptozoológia je pseudovedecká disciplína, ktorá by sa rada stala oficiálnou odnožou zoológie. Kryptozoológ však nie je väčšinou nič viac, ako dobrodruh a po uznaní túžiaci jedinec, ktorému pripadá klasická zoológia jednoducho nudná.

Zástancovia tradičnej rodiny varujú pred legitimizáciou homozväzkov spôsobom, akoby spoločnosť v blízkej budúcnosti stála pred hroziacou epidémiou v podobe homosexuálnych adopcií. Jednak si myslím, že to je fóbia ľudí, ktorí sa s homosexuálnymi pármi, žijúcimi v dlhodobom zväzku, nikdy nestretli, na druhej strane som z tejto debaty znechutená – aj keby naozaj nešlo o nič iné, len o to, ako sa zmocniť opustených sirôt nekompletnými homo-príšerami, koľkých párov by sa takýto druh adopcie na Slovensku v skutočnosti týkal? Dvadsiatich? A čo spravíme s tými lesbickými ženami, ktorým v túžbe mať dieťa nijako nezabránime? Veď je to smiešna debata.

Ferko má čoskoro osem týždňov. Leží v kuchyni na prenosnom ležadle a pozoruje oranžový plagát s kocúrom, čo visí na stene. Smeje sa, volá naňho, vydáva zvuky ako vtáčik. Pozorujem a neodvažujem sa rušiť. Je to fascinujúce. Len žasnem. Celé dni. Keď mi ho prvýkrát priložili k tvári a prihovorila som sa mu, otvoril jedno oko, zahľadel sa na mňa ako Bud Spencer a predtým, než spustil ďalšiu litániu, započúval sa do môjho hlasu. Odvtedy komunikujeme. Nemôžem od neho odtrhnúť zrak. Mám pocit, že ho poznám dávno. Vždy som si myslela, že mať dieťa je len ťažká drina a lopota. Ako keby nebola drina nahrávať pesničky!

Internet má dar obrátiť celé segmenty biznisu naruby. Nahrávacie štúdiá, filmový priemysel či novinový biznis to už pocítili. Teraz majú dôvod na obavy aj veľké banky a poisťovne.

Kričia na seba z balkóna na balkón a ja si v prvom momente myslím, že sa hádajú. Nie je to tak. Pani z domu na rohu oznamuje svojej susedke, že v obchode na rohu ulíc Boyeros a Tulipán sa objavilo lepidlo cola loca. Majú doširoka otvorené oči a živo diskutujú. „To lepidlo nebolo, už ani nepamätám... Nikde ho nemali!“ Usmievam sa, ale oči mi padnú na špičku mojej topánky, ktorá už tiež nevyhnutne potrebuje trošku sekundového lepidla, o ktorom susedky tak nadšene hovoria, ako keby to bolo hovädzie na prídelovú knižku. Keby som prišla včas a odniesla si ešte nejakú tubu tej zázračnej substancie, mohla by som si prilepiť aj vypadávajúci kláves na počítači a zvonček na dverách, ktorý už takmer nie je počuť.

Traja ľudia, tri príbehy, traja režiséri, jeden film. Do slovenských kníh prišli Zamatoví teroristi Paľa Pekarčíka, Ivana Ostrochovského a Petra Kerekesa.

Francúzsko vyčnieva v EÚ tým, že úrad prezidenta sa teší silnej, takmer monarchistickej pozícii. Väčšina prezidentov založila dokonca múzeá na svoju pamiatku, vždy v najzapadnutejšej provincii. Navštívil som tieto vysoko symbolické miesta, obmedzil som sa však len na troch prezidentov, ktorých Francúzi znovuzvolili. Na Charlesa de Gaulla, od roku 1959 do 1969 prvého prezidenta piatej republiky, socialistu Francoisa Mitteranda (1981 – 1995) a na gaullistu Jacquesa Chiraca (1995 – 2007).

už je to 22 rokov, čo čakám na prvého prezidenta, ktorý by pomohol dať zmysel nášmu štátu. Tvoji predchodcovia na to boli príliš prostí a nevkusne sebastrední. Až teraz je tu šanca, ale aj pasca.