Je to presne päť rokov, čo sa neživím novinárskym chlebíkom, čo je, v intenciách slovenských zvykov, už možno aj čas, keď by som mal začať mudrovať a tváriť sa, že o novinárčine všetko viem. Ako spomienku preto dejinám odkazujem týchto desať vysoko teoretických právd o živote ľudí v médiách.

Nebojácni kresťanskí spoluobčania zas odvážne dvihli hlavy a postavili sa proti zlu – v metalistických textoch na festivale Gothoom. Ešte som nepočula o tlupách metalistov, ktoré by napádali ľudí, rabovali kostoly či reálne niekoho ohrozovali. A čo mi pamäť siaha, na tie desiatky metalových koncertov, ktoré sme v Stoke usporiadali, si spomínam ako na akcie najslušnejších baránkov božích, ktorí síce v sále ručia ako stádo rozzúrených muflónov, ale keď bolo po všetkom, sami si po sebe pozbierali smeti!

Boli veľkou pýchou každého poriadneho prednovembrového záhradkára. Predovšetkým však toho, čo nemal ani úrodnú pôdu, ani slnečný svah. Aj keď mu v hnedej lepkavej hline nič nevyrástlo, aspoň ríbezle vždy zarodili. Tak mal pre istotu vysadených aj zo desať kríčkov.

Mal som v živote obrovské šťastie na ľudí, ktorí videli za roh. A veľmi pookrejem, keď sa s nimi z času na čas znovu stretnem. Ako teraz s Jefimom Fištejnom.

V knihe proroka Daniela mal kráľ Nabuchodonozor sen, v ktorom videl mohutnú sochu. Jej lesk bol silný a jej výzor hrozný. Zrazu sa bez zásahu rúk odlúpil kameň z kopca, zasiahol sochu do nôh a rozbil všetko, železo, hlinu, kov, striebro aj zlato. Prorok Daniel vyložil kráľovi význam sna takto: „Tvoje kráľovstvo sa nakoniec bez zásahu rúk rozpadne!“

Krátko po smrti Jana Palacha urobil jeho posmrtnú masku. Neskôr mu vytvoril aj náhrobnú dosku, ktorú však ukradli a roztavili. Sochár Olbram Zoubek mal kvôli tomu problémy až do pádu komunistického režimu v roku 1989.

Štát by mal podľa neho vytvoriť prostredie, v ktorom sa neoplatí podvádzať. Miloslav Karaffa, zakladateľ prešovskej firmy Elcom, je dnes najväčším producentom registračných pokladní na Slovensku.

Móda nikdy nebola moja téma. Približne raz ročne na mňa okolie začne tlačiť, že by som si mal kúpiť niečo na seba. V chvate nakúpim niekoľko vecí, a potom ich nosím dovtedy, kým nie sú samá diera a ja zase nezačnem vyzerať ako vandrák. Proces sa opakuje.

Rudolf Vrba nebol iba mužom, ktorý ušiel z koncentračného tábora a povedal svetu pravdu o vyvražďovaní Židov. Bol aj mužom, ktorý mal ostrý konflikt s izraelskými Židmi po druhej svetovej vojne.

Továrnik a mecenáš z východného Česka Kvido Štěpánek vyslal vlastný humanitárny konvoj na Ukrajinu. Ako svoju osobnú odpoveď Rusku. Nebavilo ho čakať, kým to urobí EÚ, tak to urobil sám. Z Jablonného nad Orlicí (3 300 obyvateľov), kde má jeho firma sídlo, išlo päť Štěpánkových kamiónov až do Slavjanska. Po dohode s ľuďmi z neziskovky Člověk v tísni, ktorí organizujú pomoc, viezli strešnú krytinu na stovku domov a 50 ton oblečenia. Minulý štvrtok a piatok sa (po pätnástich dňoch jazdy) v poriadku vrátili. „Nemám k Ukrajine zvláštny vzťah. Ale pamätám si dobre na rok 1968, keď som mal 11 rokov.