Tento rok budem držať palce Ukrajincom, Františkovi a Projektu N. Obávať sa budem Islamského štátu a silného Putina, ale trochu aj nášho referenda.

Mal som v živote obrovské šťastie na ľudí, ktorí videli za roh. A veľmi pookrejem, keď sa s nimi z času na čas znovu stretnem. Ako teraz s Jefimom Fištejnom.

Rozhovor, ktorý sme spolu s Máriom Homolkom absolvovali s vedením RTVS, si zapamätám do konca života. Malo vraj ísť o pokračovanie Lampy, ale nešlo.

Prežili sme s Lampou neuveriteľný záver roka. Hoci to spočiatku vyzeralo zúfalo, pretože sme nemali na likvidačnú pokutu, čitatelia a diváci nám krásne pomohli.

My, čo čítame .týždeň odzadu, sa na nič nehráme a otvorene priznávame, že máme na Vianociach radi aj ich konzumnú stránku, darčeky. Nezľakneme sa ani najťažšej úlohy prezradiť vlastné tajné želania a napísať cvičný list Ježiškovi.

Druhá svetová vojna sa pre mňa začala v pohodlnom vidieckom hoteli v západnom Devonshire. Rodičia v mojej súkromnej škole v Hertfordshire dostali oznámenie, že vyučovať sa bude „zatiaľ“ v Devone, ďaleko od hrozby nemeckých bômb a invázie.

Referendum ukázalo, že o čo menej sa tu vieme počúvať, o to viac sa vieme primitívne zraňovať. Je to veľká výzva. No prichádza aj druhá.

Inscenácia Bál, ktorú na motívy poviedok Boženy Slančíkovej-Timravy napísal Daniel Majling, je smutnou groteskou, v ktorej sa odráža bieda nášho národa s nemilosrdnou ostrosťou.

Posledné týždne sa nič nedialo. Pripomína mi to Wernishom nájdený text, keď robil nočného strážnika a v knihe zápisov našiel text: Dnes v noci sa nič nestalo, len medzi druhou a treťou hodinou v noci som spadol zo stoličky. Včera vypukol útok udalostí. Ako hovorí Neil Gaiman, udalosti sú zbabelci, útočia v svorkách. Mám rád anglické slovo coward, znie tak starodávne.

Narodil sa v roku 1938, zomrel – podľa mnohých z nás, čo sme ho poznali akosi priskoro – v januári 2006. Jeden z najvýznamnejších evanjelických farárov na Slovensku, Ján Bohdan Hroboň. Tento rok vyšla kniha jeho kázní a esejí.