„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.

Ak si Maďari do mapy namaľujú cyklocestičku, nemusí to byť ešte cyklocestička. Ak nejaký vlak odchádza o 19:15, neznamená to, že o 19:15 naozaj odíde. Nemusí odísť vôbec. A keď idete medzinárodným rýchlikom z Budapešti cez Štúrovo a Nové Zámky, môže sa vám stať, že rýchlik nezamieri na sever, ale na juhovýchod, bez toho, aby sa ktokoľvek, vrátane sprievodcu, obťažoval cestujúcim čokoľvek oznámiť. Keď sa začnú vystrašení cestujúci pýtať, či si náhodou nesplietli smer a namiesto do Bratislavy a Prahy nemieria do Belehradu a do Čiernej Hory, tak vám sprievodca lakonicky oznámi, že vlak teraz jednoducho ide do Bratislavy cez Györ a Rajku.

Od čias cyklistických Pretekov mieru, výstavného športového podujatia socialistického Československa, a hviezdnych pretekárov, akými boli a stále sú Jan Smolík, Ján Svorada, Pavol Gálik či Dušan Zeman, Slovensko nezažilo taký záujem o cestnú cyklistiku, ako je tomu v tomto roku a práve v posledných troch týždňoch.

Bolo krásne letné predpoludnie. Vzal som si do svojho prímestského vlaku bicykel, nie preto, aby som potom v Prahe športoval, ale preto, že minimálne po Starom a Novom meste a Malej Strane je to spoľahlivo najrýchlejší spôsob dopravy po českom hlavnom meste. Dokonca rýchlejší ako metro. Z Masarykovho nádražia, kde môj „panťák" končil, navyše vedie cesta najkrajšími časťami Prahy, takže je aj čím sa kochať. Len sa musíte vyhnúť tým obrovským chuchvalcom turistov, ktorých tu máme, našťastie, požehnane.

PJ Harvey: Stories From The City, Stories From The Sea (Island 2000)

Le Corbusier bol pre architektúru tým, čím bol Pol Pot pre spoločenské reformy. A v istom zmysle mal pre to menej ospravedlnení ako Pol Pot, pretože na rozdiel od hrozného Kambodžana bol obdarený veľkým, ba geniálnym talentom.

Všimol som si to už pred niekoľkými rokmi, keď som sa svojim poľským priateľom v Gazete Wyborcze zmienil, že 8. mája máme voľno. „A čo to máte za sviatok?“ pýtali sa trochu nechápavo. „Predsa koniec druhej svetovej vojny,“ odpovedal som. „A to vy máte ako štátny sviatok?“ dostal som ďalšiu otázku. Poliaci totiž ôsmeho aj deviateho mája (to slávia víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne Rusi) idú normálne do práce. Pretože Poliaci majú pocit, že ôsmeho ani deviateho mája nemajú čo oslavovať. Majú pocit, že vojnu nielenže nevyhrali, ale že sa pre nich v máji 1945 ani neskončila.

Prečítal som si Výzvu Teologického fóra na Slovensku za obnovu cirkvi z 3. marca tohto roku. Potom som si prečítal rozhovor predsedu Teologického fóra a farára v Devínskej Novej Vsi Karola Moravčíka, ktorý poskytol redaktorovi Imrichovi Gazdovi a ktorý bol publikovaný na portáli Svet kresťanstva.

Magyar Hírlap sú noviny, ktoré často kritizujú vládu Viktora Orbána sprava. Je preto príznačné, že týmto novinám dal rozhovor predseda parlamentu László Kövér, ktorý patrí vo Fidesze k pravému krídlu.

Ako zmeniť a zlepšiť mediálne partnerstvo .týždňa s festivalom Bažant Pohoda? Čo urobiť inak a po novom?