Čo majú spoločné novinár Tom Nicholson a spisovateľ Gustáv Murín? Obaja píšu o organizovanom zločine – no kým prvý pátra po jeho zákulisí aj na vlastnú päsť, druhý len rešeršuje články iných a snaží sa priživiť na kauze Gorila. A prekvapivo mu to vychádza.

Dramatik Lope de Vega napísal túto klasiku španielskeho divadla v roku 1610. Opisuje v nej, ako ľudia v mestečku Fuenteovejuna povstali a zabili tyrana a despotického vládcu. Susedia našli zhodu a rozhodli sa svojho feudálneho pána a muža, ktorý si od prvých scén vynucoval od mladých žien jeho droit de seigneur, zlynčovať. Po poprave sa ozve sudca, ktorý chce vyšetriť, kto zločin vykonal, narazí však na kolektívnu zodpovednosť. Ľudia sú presvedčení, že to bol akt spravodlivosti. Sudca zvolá: kto ho zabil? Chórus mu odpovie: Fuenteovejuna, pane. Kto je Fuenteovejuna? Pýta sa sudca. Ozve sa: Každý z nás, pane.

Spevák a líder punkrockovej skupiny Zóna A Peter „Koňýk“ Schredl si pochvaľuje, že niekdajšia zábava sa mu stala prácou, ktorá ho živí, i keď s odretými ušami. Časť tvorí kapela a časť distribúcia punkových platní.

Tomáš Bella, šéf projektu Piano Media, väčšinu svojho pracovného času trávi s vydavateľmi novín a časopisov kade-tade po svete a presviedča ich, aby spoplatnili časť svojho webu. Zatiaľ sa mu to podarilo v dvoch krajinách (aj v .týždni).

Marcus Tullius Cicero bol významný rímsky politik na konci obdobia rímskej republiky. Prešiel postupne viacerými stupňami kariéry až po úrad konzula. Uverejňujeme viac ako 2 000 rokov starý text jeho brata Quinta, ktorý mu radil, ako má viesť kampaň, aby v nej vyhral.

Nikto by nemal zomrieť predtým, než sa mu splnia sny o slobode. Smrť Oswalda Payá (1952 – 2012) znamená pre Kubu dramatickú stratu. Trpí tým už naša prítomnosť a pre budúcnosť to bude nenahraditeľná strata. Nebol to len príkladný muž, milujúci otec a horlivý katolík, ktorý prestal minulú nedeľu dýchať, ale rovnako aj nenahraditeľný občan našej krajiny.

Reformnému tigrovi spod Tatier, ktorého v minulej dekáde oslavovali svetové médiá, pĺzol kožuch už dávno. Ani chrup mu neslúžil tak dobre ako kedysi. Radičovej vláda sa ešte snažila aspoň o pleťovú masku, no druhý Ficov kabinet mu definitívne dá poslednú ranu – takpovediac, ranu istoty (ako z paródií na smerácke predvolebné plagáty). Tak to aspoň vyzerá po tom, čo vláda minulý týždeň konkretizovala niektoré svoje ekonomické plány.

Keď reprezentácia odchádzala na majstrovstvá sveta, Miro Šatan mi v Lampe potichu povedal, že mu partia pripomína Petrohrad, kde Slovensko získalo prvý veľký úspech. Opäť raz trafil presne.

V istý aprílový pondelok abdikoval prezident Maďarska Pál Schmitt. Predtým v piatok (vo vysielaní verejnoprávneho rozhlasu a televízie) sa ospravedlňoval približne dvadsaťminútovým vyhlásením, že nechápe proti nemu vznesené obvinenia, rozhodnutie univerzitného senátu, podľa ktorého mu odoberú titul tzv. malého doktora. Ako športovec sa nehodlá vzdať, veruže ukáže, že je schopný získať trebárs ešte aj vedeckú hodnosť PhD.

Prezidentské voľby sú ešte ďaleko, ale pred Robertom Ficom sa črtá problém. Chýba mu totiž kandidát. A čas hrá proti nemu.