Na festivale South By South West (SXSW) v texaskom Austine sa dá vidieť všeličo. V tomto roku oslavoval 25 rokov svojej existencie, počas ktorých sa stal najväčším koncertným festivalom na svete. V meste, ktoré sa vyhlásilo za hlavné mesto naživo hranej hudby – má údajne najviac klubov na obyvateľa z celej planéty.


Vedúci Ateliéru režijnej tvorby na FTF VŠMU v Bratislave, filmový a televízny režisér Stanislav Párnický v poslednom čase obmedzil nakrúcanie seriálov, dorába film, takže sa dostal do pomalšej fázy práce. Konečne má čas nerobiť aj nič.



Ak motyka vystrelí, nevyjdeme na psí tridsiatok, ak nevystrelí, nebude zo psa slanina, ani z vlka baranina. Alebo to sadne ako riť na šerbeľ, alebo sa to bude naťahovať ako guma v trenkách.

V stredu večer sme sedeli so Zuzanou v pohodlných kreslách u nás na chodbe redakcie. Rozprávali sme sa o absurdnostiach nášho sveta, chvíľami sme sa hlasno smiali, no občas sme stíchli a hľadali slová. Faust, Lidice, Moskva, bulvár, divadlo. V jednej chvíli som zapol diktafón.

Deti nemôžeme stvárňovať podľa svojej vôle. Musíme ich mať, milovať a vychovávať čo najlepšie a inak ich nechať na pokoji. Povedal známy literát, prietrtník a milovník karlovarských kúpeľov Johann Wolfgang Goethe.

Výskumy naznačujú, že deti sú preceňované, čo sa týka vplyvu na kvalitu života. Najšťastnejší som vraj mal byť, kým som žiadne deti nemal. Prípadne moje šťastie nenápadne čaká, kedy konečne odletia z hniezda.

Ulice a byty v mestách, dvory na dedinách sú neraz prepchaté rôznymi zvermi pokrytými kožušinou či perím. Psy, mačky, hydina, králiky, drobné hlodavce. Dá sa povedať: stereotyp. Tak prečo z neho nevybŕdnuť a neoddať sa radostiam i starostiam chovu niektorého z netradičných druhov zvierat?

Urputnú súťaž štyroch televízií a stoviek nepodstatných viac či menej talentovaných štatistov máme za sebou. Ceny sú rozdané, tlačové správy televízií čarujú s číslami sledovanosti, aby potvrdili práve ich víťazstvo.

Britský prozaik Ian McEwan rozpráva o dospievaní, prvej láske a zvodoch temnoty na pozadí paranoidnej atmosféry Berlína päťdesiatych rokov.

Sú dedinky, kde sa na pohľad nič nedeje. Nezaplavila ich povodeň, nestavajú tam múry, „riešiace rómsky problém“, obyvateľov netrápia žabomyšie komunálne vojny. Žije sa v nich pokojným životom, zaujímavým len všednosťou.