Krásne mašinky, para, sadze, romantika 19. storočia. Ale aj nasadenie troch generácií ľudí na jej záchranu. Úspešný, no v mnohom aj absurdný je príbeh Čiernohronskej železničky (ČHŽ).

Keby ste mali k dispozícii 75 miliárd dolárov, ktoré by ste mohli minúť v priebehu nasledujúcich štyroch rokov, a vaším cieľom by bolo zvýšenie ľudského blahobytu najmä v rozvojovom svete, ako by ste mohli získať najväčšiu možnú efektivitu? Túto otázku som položil panelu piatich špičkových ekonómov vrátane štyroch nositeľov Nobelovej ceny v rámci projektu Kodanský konsenzus 2012. Počas posledného roka potom viac než 50 ekonómov pripravovalo výskum takmer 40 investičných návrhov v najrôznejších oblastiach.

Mladý fotograf Daniel Laurinc niekoľko mesiacov sledoval príbehy Slovákov, ktorí emigrovali v troch vlnách do Austrálie. Po komunistickom prevrate v roku 1948, po invázii do Československa v roku 1968 a po roku 1989. Aké sú nové začiatky na konci sveta?

„Čo bolo ukradnuté, to sa má vrátiť,“ znie jedno české porekadlo. A náš prvý prezident Tomáš Garrigue Masaryk mal ešte jedno: „Nebáť sa a nekradnúť.“ Zdanlivo to vyzerá, že ľudia, ktorí v Česku presadzujú cirkevné reštitúcie, sa držia oboch. Vrátenie majetku cirkvám napráva jednu z posledných krívd komunistického režimu a vláda Občianskych demokratov s TOP 09 by si zaslúžila, aby za to bola ocenená. Najmä preto, že dokázala ísť proti názoru vyše dvoch tretín občanov a mnohých svojich voličov.

Chlapec z oravského Žaškova, ktorý jazdí na motorkách od svojich desiatich rokov. Zo začiatku sa chcel len voziť, na pretekanie moc nemyslel. V tomto ročníku rallye Dakar – najslávnejších etapových pretekov na svete – skončil v kategórii motocyklov na piatom mieste. Štefan Svitko.

Vykrádanie, likvidovanie vojnových hrobov, ale aj starostlivosť o ne. Taká je slovenská realita takmer sto rokov od vypuknutia prvej svetovej vojny. Severovýchodné Slovensko stráca aj nachádza časti svojej histórie.

Všimol som si to už pred niekoľkými rokmi, keď som sa svojim poľským priateľom v Gazete Wyborcze zmienil, že 8. mája máme voľno. „A čo to máte za sviatok?“ pýtali sa trochu nechápavo. „Predsa koniec druhej svetovej vojny,“ odpovedal som. „A to vy máte ako štátny sviatok?“ dostal som ďalšiu otázku. Poliaci totiž ôsmeho aj deviateho mája (to slávia víťazstvo vo Veľkej vlasteneckej vojne Rusi) idú normálne do práce. Pretože Poliaci majú pocit, že ôsmeho ani deviateho mája nemajú čo oslavovať. Majú pocit, že vojnu nielenže nevyhrali, ale že sa pre nich v máji 1945 ani neskončila.

Pred vyše piatimi tisícročiami žil v dnešnom severnom Taliansku, v údolí menom Val Venosta, územčistý šľachovitý chlapík, ktorému ťahalo na päťdesiatku. Jedného májového dňa sa vybral, nevedno presne prečo a kam, naprieč Alpami.

Najnovší film fínskeho filmového veľmajstra Akiho Kaurismäkiho La Havre sa premieta s najnovšou slovenskou animovanou snímkou Posledný autobus. Zas raz tak máme možnosť v distribúcii vidieť aj niečo kratšie a nie hrané.