Africké horúčavy pritvrdzujú, kvapky dažďa ohlasujú blížiacu sa dažďovú sezónu a ja spolu so všetkými sheluiskými poľnohospodármi tajne dúfam, že dážď sa čoskoro naplno spustí, aby vyplnil brázdy a opäť priniesol život. Moji čokoládoví škôlkari akoby páľavu nevnímali a poctivo si ráno čo ráno vykračujú k nám. Ani si nepamätám, kedy naposledy niekto vynechal hodinu.

Keď sa povie nemecký zmysel pre humor, je to, ako keby sa povedalo česká štedrosť, ruská abstinencia či slovenská irónia. Nejde o úplný nezmysel, ale kultúrne stereotypy nám velia, aby sme boli minimálne obozretní. Lebo niečo na tom asi bude. Niežeby sa Nemci nevedeli smiať, Česi nepozerať na ceny, Rusi nepiť a Slováci nerozumeli, ale nebudú to ich najsilnejšie stránky. Nemcom veľmi do smiechu nie je, a ak áno, je to taký stoický smiech, odmeraný, blahosklonný, smiech, ktorý je výrazom poznania, že sa niet veľmi čomu smiať.

Dlho som bola presvedčená o tom, že Slováci sú hádam ten najodutejší národ na svete. Myslím tým absenciu bezdôvodných pouličných úsmevov, úsmevov v obchode, na úradoch a pri stretnutí s neznámymi. Áno, pokiaľ sa s človekom spoznáte bližšie, zistíte, že nie je zas až taký debil, ale podľa jeho úvodného výstupu s ním nemáte veľmi chuť spoznávať sa. Ľudia u nás sa prosto bezdôvodne neusmievajú. Smejú sa na vtipoch, pri telke alebo keď sa niekto potkne, ale tie malé, milé osobné úsmevy tu skrátka chýbajú. Veď si len spomeňme, koľkokrát sme stáli vo výťahu s neznámymi ľudmi. A čo sa dialo? Kedysi sa kukalo do zeme, dnes sú poruke smartfóny.

Nedávno sa mi dostala do rúk kniha nahrávok britskej a americkej tajnej služby, ktoré vznikli odposluchmi rozhovorov nemeckých vojakov v zajateckých táboroch počas druhej svetovej vojny (Neitzel, S., Welzer, H.: Vojáci. Protokoly o boji, zabíjení a umírání. Academia, Praha 2014). O čom si rozprávali? Napríklad:„Shazovat bomby se pro mě stalo potřebou. To tě tak zasvrbí, skvělý pocit. Skoro stejně tak dobrý, jako někoho odprásknout.“ (Nadporučík luftwaffe, 17. 7. 1940, s. 85).

Posledná, takmer sedemstostranová kniha Ladislava Balleka Trojou a vŕškom pamäti vyšla krátko pred jeho smrťou. Má zvláštnu štruktúru, vzdorujúcu čítaniu, založenú na troch rozprávačských líniách. Prvá, najrozsiahlejšia, napísaná s úradníckou, pedantickou akurátnosťou diplomatických zvodiek, je trhom márnosti. Akoby nám chcel Ballek ukázať, že dlhodobý a láskyplný vzťah – lebo taký je jeho vzťah k československej federácii a jej nasledovníkom – sa buduje ako rad drobných, efemérnych každodenných činností a mien, ktoré sa vynárajú a vzápätí strácajú v bezmennosti.

Eurá, doláre, koruny, ruble, libry, dináre, franky, pesety, rupie, taly, toliare, šilingy, guldeny, manaty, hrivny, dongy, kvachy, fuertá, pesá, líry, paangy, bahty, somony, dirhamy, leony, riály, colóny, kiny, lei, nairy, balboy, tugriky, meticali, pataky, laty, šekely, jeny, rupie, randy ...

Ísť dvadsiateho decembra do práce, mať prednášky na Štedrý deň alebo sa zúčastniť na dobrovoľnej brigáde posledný deň v roku, na Silvestra. To všetko bolo možné zažiť na Kube v časoch ideologickej a ateistickej horlivosti. Sviatky sa ostentatívne prehliadali a ignorovali, výsledkom boli tiché šedivé dni a chýbajúce sviatočné. Posledné decembrové týždne v roku 1980, 1983 alebo 1987 boli také fádne a nudné, tak bezfarebne rovnaké, že sa mi v spomienkach spájajú. Mnohé z tých dní som strávila sediac v školskej lavici, zatiaľ čo inde vo svete sa ľudia stretali so svojimi rodinami, rozbaľovali si darčeky a tešili sa navzájom v útulnosti svojich domovov.

Čo sa po novembri 1989 podarilo, a čo nie? Bolo to ako na hojdačke. November 1989 sa stal časom nádeje. Do roka 1998 sa Slovensko zmenilo na čiernu dieru strednej Európy, v roku 2006 sa zase zdalo, že je európskou successtory. No už v roku 2013 odmietajú apokalyptickí intelektuáli celý ponovembrový vývin a označujú slobodný režim za rovnako totalitný ako komunistický. Pritom Slovensko nemalo nikdy v dejinách takú vysokú mieru slobôd a nebolo nikdy geopoliticky ukotvené v takom bezpečnom a prosperujúcom priestore ako dnes.

Toto nie je svet, aký si po zrútení Berlínskeho múru predstavovali tí naivnejší. Vtedy to vyzeralo, že bipolárne usporiadanie sa nadobro skončilo a armády špiónov prídu o prácu. Smiešna predstava, odkazujú nám šéfovia tajných služieb z celého sveta.

V minuloročnom septembrovom čísle časopisu Zem a vek začína Tibor Eliot Rostas svoj článok o jedenástom septembri vetou: „Atóm nie je materiálny útvar v priestore a čase, ale iba symbol, ktorý existuje len v učebniciach, nie v skutočnosti.“ S takým niečím sa dosť ťažko polemizuje.