V utorok popoludní sa v Prahe objavil sneh. Sibírsky vzduch, ktorý nakoniec dorazil koncom týždňa z Ruska, bol však ešte ďaleko, nad českou kotlinou sa tak rozkladala pochmúrna, no ešte celkom teplá jeseň. Kopu snehu dali na pražský Anděl, niekoľko sto metrov od našich čoraz viac spojených redakcií Lidových novín a MF DNES, priviezť ľudia zo spoločnosti Tatry Mountain Resorts, ktorá už niekoľko rokov obhospodaruje naše bývalé federálne vreckové veľhory. Vedľa hromady snehu bola aj kabínka najnovšej lanovky Funitel, ktorou sa po desiatkach rokov opäť prepoja všetky zjazdovky na Chopku, v tejto asi najlepšej slovenskej zjazdárskej lokalite.

Ctižiadostivý, sebastredný, pracovitý a v spore takmer s celou svojou generáciou. Jeho konkurentom nebol nikto menší ako Ľudovít Štúr či Jozef M. Hurban. Nepodľahol ich charizme, kritizoval ich, sporil sa s nimi, a stal sa tak outsiderom štúrovskej doby. Napriek tomu neupadol do zabudnutia a dnes je možno zaujímavejší ako mnohí z tých, ktorí ho vysmievali. Narodil sa pred dvesto rokmi. Jonáš Záborský.

Dal som si na tú cestu dosť času. Vedie totiž jedným z najkrajších miest Európy. Električka prejde cez Malú Stranu, vyšplhá sa k Pražskému hradu, a potom vás skoro na hradbách vyloží na okraji Nového sveta. Uličky sú ako utopené medzi Černínskym palácom a Hradčanským námestím, to miesto je stále ešte turistami veľmi neobjavené, a preto tiché, romantické a zádumčivé. Bolo krásne, mierne jesenné popoludnie, a tak som si aj záver prechádzky okolo Toskánskeho paláca do Loretánskej ulice užíval. Dom, v ktorom má sídlo volebný štáb Miloša Zemana, som našiel ľahko. Pomohla mi bočná informácia, že svoje „predprezidentské“ útočisko má Zeman a jeho ľudia v byte, kde bývala dcéra T. G. Masaryka, čo, na rozdiel od prítomnosti kancelárie Miloša Zemana, pripomínala pamätná tabuľa na priečelí domu.

Pri vyslovení mena Manchester sa mi vždy objavia v mysli moje hnedé menčestrové nohavice, ktoré som na prelome svojho detstva a puberty nemal veľmi rád. Boli niekde na polceste medzi vysnívanými poriadnymi džínsami a nenávidenými tesilkami, ktoré môj otec považoval za slušné oblečenie, hodné mladého muža. Džínsy označoval za pracovné oblečenie honcov dobytka a za nohavice, v akých sa do slušnej spoločnosti jednoducho nechodí.

V americkej rozhlasovej stanici Radio Free Europe – Radio Liberty, ktorá sídli v Prahe, sa od minulej jesene diali personálne zmeny, ktoré ňou poriadne otriasli.

Keď v júli 2011 poľský biznismen Grzegorz Hajdarowicz kúpil väčšinu akcií vydavateľstva Presspublica, okamžite vznikla otázka, kedy nový majiteľ prepustí vedenie denníka Rzeczpospolita a týždenníka Uważam Rze.

Existovali časy, keď najznámejší český politik lákal na intelektuálne súperenie. Prezidentská funkcia zachránila Klausov zápis do histórie, ale zároveň uhasila jeho niekdajší oheň.

Zapla som televíziu a videla ženu, ktorá práve rodila. Bola v nemocnici, vďaka kamere to videl celý národ. Hlas redaktorky pritom hovoril o vývoji počtu narodených v minulom roku. Rozmýšľam, či sa niekto tej ženy spýtal, či ju môžu nakrúcať počas pôrodu. Najpravdepodobnejšia odpoveď je, že nie.

Amerika bola nespochybniteľnou superveľmocou 21 rokov. Presne toľko je od rozpadu Sovietskeho zväzu. Američania majú stále najmocnejšiu armádu aj najväčšiu ekonomiku na svete, ale inak začínajú pripomínať regionálnu mocnosť.

Keď Ingólfur uvidel zem, hodil do mora drevené stĺpy. Chcel vedieť, kde sa má vylodiť a prosil takto Thóra o radu. Stĺpy vyplavilo na breh v zátoke, nad ktorou sa prevaľovala hmla. Ingólfur ju nazval Dymová zátoka, Reykjavík.