Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Vyhasnutie Václava Klausa

.tomáš Němeček .časopis .týždeň vo svete

Existovali časy, keď najznámejší český politik lákal na intelektuálne súperenie. Prezidentská funkcia zachránila Klausov zápis do histórie, ale zároveň uhasila jeho niekdajší oheň.

.onedlho Václav Klaus odíde z funkcie českého prezidenta, konkrétne 7. marca 2013. Ani napriek spornej amnestii neodíde v hanbe ako jeho náprotivok, otec samostatného Slovenska Vladimír Mečiar. V 71 rokoch sa chystá prejsť do útulného dôchodku – do Inštitútu Václava Klausa, kde zostane obklopený svojimi spolupracovníkmi z Hradu. Prevádzku sľúbil platiť najbohatší Čech, introvertný miliardár Petr Kellner, ktorý sa zvyčajne politiky stráni. „Ľudia ako Václav Havel alebo Václav Klaus sú symbolmi krajiny a je povinnosťou sa o nich postarať," vysvetlil.
Václav Klaus v istom zmysle vyhral zápas o svoje dedičstvo. Dvakrát prežil politickú smrť; prvýkrát po páde svojej vlády pre sponzorský škandál v roku 1997, druhýkrát po opakovanej volebnej porážke v roku 2002, keď jeho ODS pochopila, že Václav Klaus jej už žiadne voľby nevyhrá. V oboch prípadoch vážne uvažoval o odchode z politiky, ale prevážila jeho húževnatosť či prosto sitzfleisch. Zvolenie prezidentom v roku 2003 mu ponúklo nečakanú šancu vylepšiť si obraz v histórii, a Klaus ju využil. Neodchádza ako porazený vodca strany, ale na vrchole – ako desiaty prezident na Pražskom hrade.
Tento text bude trochu osobný. V rokoch 1992 a 1996 som volil Klausovu ODS. Po páde jeho vlády ma znepokojovalo, ako sa rozvíjali a silneli horšie časti Klausovej osobnosti, ale ďalej ma lákalo sa ním zaoberať. Posledné roky som sa písaniu o Klausovi vyhýbal, a keby ma na to .týždeň nevyzval, nenapíšem o jeho odchode nič. Skúsim vysvetliť prečo.

.suverenita nadovšetko
Keď bol vo februári 2003 zvolený, zhrnul som v týždenníku Respekt riziká aj obavy z Klausovho prezidentovania. Bolo ich päť.
1. Nezodpovedné postoje v zahraničnopolitických otázkach. „Pre Klausa sa tu stala absolútnym kritériom štátna suverenita. Do tohto mustru zasadzuje všetko: Miloševiča v Srbsku, Haidera v rakúskej koalícii, Mečiara v Bratislave, masakre v Čečensku, bombardovanie Afganistanu aj Iraku. (...) Kvôli suverenite je schopný poškodiť si vzťahy so základnými spojencami, " znel odhad z roku 2003.
Obava sa naplnila už vzápätí, počas vojny v Iraku, keď Klaus v rozhovore s americkým veľvyslancom štipľavo poznamenal, že jediné zbrane hromadného ničenia, ktoré Američania v Iraku nájdu, budú tie, ktoré tam sami nastražia. Ani za Busha mladšieho, ani za Obamu nedostal pozvánku do Bieleho domu.
Václav Klaus si zakladal na silných slovách voči Európskej únii a Západu, no o to submisívnejší bol voči Východu: filipiku proti „neslobode v EÚ" bol schopný predniesť v putinovskom Rusku, kde politickí odporcovia skutočne končia vo väzení alebo umierajú (aby bolo jasné, reč je tu napríklad o Sergejovi Magnitskom, nie Michailovi Chodorkovskom).

.proti Charte
2. Legitimizácia komunistov. V texte z roku 2003 som ho nazval „otcom aj garantom súčasnej plazivej rehabilitácie KSČM". A komunistov začal pozývať na rokovania politických špičiek. KSČM by isto silnela aj bez Klausa. Prezident sa však vytrvalo snažil znížiť a zľahčiť úlohu disentu okolo Charty 77.
3. Dešpekt k ústavným inštitúciám: „Bývalý predseda ODS vždy vnímal Ústavný súd, Českú národnú banku alebo Najvyšší kontrolný úrad ako nástroj mocenského boja." To sa z pohľadu roku 2012 naplnilo úplne: z bankovej rady vytvoril názorovo zovretejšiu zostavu, ktorá kopíruje Klausove postoje k euru.
Polovicu jeho kandidátov na Ústavný súd mu Senát zamietol, inak by dnes český Ústavný súd vyzeral dosť inak. Vďaka silným osobnostiam ešte z havlovskej doby si inštitúcia udržala svoj étos. Nakoniec – všetky svoje spory na Ústavnom súde Václav Klaus prehral.

.sloboda hovoriť Nie
4. Milosti. Táto prezidentská kompetencia budila v roku 2003 najväčšie obavy preto,  ako predseda ODS kritizoval „kriminalizáciu" bohatých priaznivcov ODS.
Treba uznať, že v prvom päťročnom období si Václav Klaus dával pozor a s milosťami šetril. Po roku 2008 však akoby stratil opatrnosť. Údiv budili najmä milosti pre ľudí, odsúdených za korupciu alebo hospodársku kriminalitu; týždenník Respekt vlani dokonca zdokumentoval vážne podozrenie na „kupovanie" milostí; policajné vyšetrovanie ho však nepotvrdilo.
5. Myšlienková vyhasnutosť. V roku 2003 som písal: „Zásluhy o ekonomickú reformu a o vytvorenie systému politických strán Klausovi žiadna slušná učebnica českej histórie neuprie. Približne od polovice 90. rokov bol reformátorom už len slovne, ale aspoň ešte inšpiroval. Od škandálu s tajným kontom ODS a rozpadu svojej vlády v roku 1997 však niekoľko rokov pitval najmä úvahy o zrade a atentáte na svoju osobu."
Klaus, ktorý ešte pred pätnástimi rokmi predkladal alternatívne koncepty pre zdravotníctvo alebo dôchodkový systém, odvtedy nespracoval žiadnu tému do hĺbky. Svoj odpor voči EÚ sploštil na slobodu hovoriť „nie" – čokoľvek prichádza z Bruselu, je od diabla. A jeho exkurzie do klimatológie, žiaľ, nie sú serióznou polemikou o nákladoch a výnosoch, akú predkladá dánsky skeptik Björn Lomborg, ale pripomínajú skôr záujem niekdajšieho juhoafrického prezidenta Mbekiho o »disidentskú« teóriu prenosu AIDS.

.rozhodca, ktorý hrá
Text z roku 2003 vyjadroval aj dve nádeje: „Až doteraz všetko podriaďoval politickému zápasu, kvôli víťazstvu bol ochotný sa dočasne spojiť s kýmkoľvek, porušiť slovo, prekročiť písané aj nepísané pravidlá. (‚Klamanie rozhodcu je súčasťou hry,' vyjadril sa kedysi podľa spomienky dlhoročného priateľa Tomáša Ježka.) Prezident však nemá prečo zápasiť. Klaus už nepotrebuje vyhrať pre ODS voľby. Nemusí klamať rozhodcu – on sám je teraz rozhodca."
Žiaľ, Václav Klaus také sebaobmedzenie necítil. Žiadal pre seba toľko práv, akoby bol politický vodca s plnohodnotnou agendou, ale sám sebe ukladal tak málo povinností, ako by bol monarcha. Sídlo na kopci nad Prahou ho upevnilo v pocite, že už nemusí nikomu skladať účty.
Zápasili s ním ľavicoví premiéri Špidla a Paroubek aj pravicoví Topolánek a Nečas. Relatívne najlepšie s ním vychádzal beztvarý, rozpliznutý šéf dočasnej „úradníckej" vlády Jan Fischer.

.medzi prikyvovačmi
Stále platí veta, že žiadna slušná učebnica histórie mu neuprie zásluhy z 90. rokov. Ale uplynulá dekáda je tu pre všetkých intelektuálov ako výstraha: takto môže zlenivieť a zdegenerovať veľký muž, ktorý si na Hrade vytvorí útulný homogénny „pelíšek“. Posledné roky sa – obklopený prikyvovačmi – prestal vystavovať priamym myšlienkovým sporom.
Politické zápasy 90. rokov ho vybičovali na veľké výkony; na Hrade mohol opustiť anglosaské mimikry a vrátiť sa k mentalite chalupára z juhočeských Prudic, ktorý žil v sídliskovom byte na Proseku, jazdil v Trabante a o veci presahujúce svoj horizont sa nezaujímal – a je na to hrdý.
Inštitút Václava Klausa má skúmať jeho idey a odkaz. Vzhľadom na myšlienkový svet dnešného Václava Klausa to bude, žiaľ, nudná a vlastne smutná práca.

Autor je redaktor Lidových novín.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia
.posledné
.neprehliadnite