Zmätok. Tým slovom sa dá asi najvýstižnejšie označiť slovenská volebná legislatíva. Máme pätoro volieb a pre každé zvláštny zákon. Na tom by ešte nebolo nič zlé, keby každý z nich neupravoval de facto tú istú situáciu iným spôsobom.

Upevnenie, ustálenie, zaistenie, zmenšovanie objemu. Tieto slová sa používajú nepretržite od roku 2004 na opísanie toho, čo sa deje vo verejných financiách.

Kríza v Grécku a problémy s dlhmi v Španielsku a Portugalsku odhalili podstatné problémy eura. Žiadne finančné garancie v akejkoľvek výške a viac menej rétorické uistenia zo strany Európskej únie ich nemôžu prekryť. Po 11 rokoch plynulej plavby od vzniku eura je úplne jasné, že tieto základné problémy treba riešiť.

Keď bol malý, babička mu povedala, že musí byť viac zlý ako dobrý, keď chce prežiť. Je dobré byť zlým. Starká Malcolma MacLarena mu vlastne predpovedala budúcnosť. Niekdajší manažér Sex Pistols a jeden z ideových tvorcov punkrocku, ktorý zomrel 8. apríla vo Švajčiarsku na raritnú formu rakoviny, určite nebol žiadnym netvorom. Jeho priatelia a rodina o ňom hovoria ako o veľmi príjemnom a sladkom človeku.

Zákon na podporu vlastenectva je zlý, zbytočný a hlúpy. Nakoniec, ako všetko, o čo sa Slovenská národná strana za dvadsať rokov svojej existencie zasadzovala.

Konzumný spôsob života produkuje čoraz viac odpadov. Slovensko nie je výnimka. Viac odpadov láka aj podnikateľov. Ak sa však pohybujú v zle nastavenom systéme, objavujú sa problémy. Hospodárska kríza ich ešte zvýraznila.

Mal to byť epitaf na náhrobný kameň národného tímu na MS 2010 a je z toho radosť a eufória. Všetko zlé a negatívne okolo mužstva sa prelialo do výkonu, aký v našej reprezentačnej histórii nemá páru.

Možno by naozaj nebolo zlé, keby sme si mohli Vianoce vychutnávať bez protivných a čoraz menej kreatívnych reklám na rozličné supervýhodné a nekonečne zázračné produkty. Nehovoriac už o kvázihudbe, čo ich sprevádza. Určite by to bolo super.

V slovenskej literatúre máme niekoľko Jankov (Silan, Čajak, Alexy, Čeman, Jesenský, Matúška), ale najčastejšie si pri tomto familiárnom oslovení spomenieme na Janka Kráľa. V minulých dňoch som si prečítal celé Súborné dielo Janka Kráľa (Martin 1952). Bol to dlhý, asi 15 000-veršový dúšok.

Človek ustavične počúva, že vraj Brusel je nebezpečné mesto. Nemohol som tomu celkom uveriť a za zlou povesťou som tušil eurokratov. Z ich životných osudov som si vytvoril obraz o type ľudí, ktorých po generácie nosia životom na rukách. Keď takto chránení občania tvoria päť percent v cudzom miliónovom meste a zarábajú trojnásobok toho čo domáci, tak sa cítia ohrození.